Je sťahovanie filmov na osobnú potrebu legálne?
Donedávna platilo, ľudovo povedané, že ak ste nejaký film videli v kinách, prípadne ste vlastnili jeho originál (napr. na DVD), mohli ste si legálne stiahnuť jeho kópiu z akéhokoľvek zdroja na osobnú potrebu.
Zákon totiž umožňoval kopírovať filmy a pesničky na vlastnú potrebu, ak ste ich neplánovali speňažiť (znenie § 24 ods. 1 autorského zákona: „Rozmnoženinu zverejneného diela môže fyzická osoba vyhotoviť bez súhlasu autora pre svoju osobnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný; za také použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu."). Na začiatku apríla však Súdny dvor Európskej únie rozhodoval v zaujímavej veci, ktorej výsledkom je fakt, že sťahovanie filmov na osobnú potrebu je nie iba nelegálne, ale priamo trestné.
Dva odlišné názorové prúdy
Súdny dvor Európskej únie vyniesol verdikt, že sťahovanie obsahu z nelegálneho zdroja z internetových úložísk je protiprávne a trestné. Aj keď sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal výkladom holandského autorského zákona, právne predpisy Európskej únie vrátane verdiktov sú nadradené slovenským právnym predpisom a normám. A pri judikátoch Súdneho dvora Európskej únie platí, že keby slovenská právna úprava bola v rozpore s judikátom, museli by sme náš zákon zmeniť.
Keďže rozširovanie diela, prípadne jeho rozmnoženiny v slovenskej právnej úprave nepozná rozdiel medzi legálnym a nelegálnym zdrojom, toto si mnoho ľudí (ale aj časť odbornej obce) vykladalo ako možnosť stiahnuť si film aj z nelegálneho zdroja na súkromné (nekomerčné) účely. Slovenský autorský zákon nebol v tejto otázke úplne jednoznačný, preto existovali aj dva rozličné názorové prúdy v právnickej obci na túto problematiky. Prvá časť odbornej obce zastávala vo všeobecnosti úzus, že ak si robím kópiu audiovizuálneho diela na súkromné účely, je to „v poriadku" (v zmysle „nikto to nebude riešiť"). Druhá časť odbornej obce bola proti.
O čom teda vlastne európsky súd rozhodol?
Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu rozhodol, že zhotovovanie kópií diela na súkromné účely z nelegálnych zdrojov predstavuje zásah do riadneho fungovania trhu a zvyšuje obeh falšovaných alebo pirátskych diel. Navyše podľa rozhodnutia tohto súdu nemožno tolerovať inú vnútroštátnu právnu úpravu (u nás autorský zákon, presnejšie zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom), ktorá nerozlišuje medzi rozmnoženinami na súkromné použitie vyhotovenými z legálneho zdroja a rozmnoženinami vyhotovenými z falšovaného alebo pirátskeho zdroja. A keďže túto časť slovenský autorský zákon explicitne nerieši, je rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zaujímavé aj pre naše územie, aj keď sa pôvodne zaoberal výkladom holandského autorského zákona.
Čo to v praxi znamená?
V najbežnejšej praxi to znamená, že sťahovanie audiovizuálnych diel (napr. filmov) z internetových úložísk, ako je napr. wetransfer.com, uloz.to, uschovna.cz a pod., je nelegálne a trestné. A na aplikovanie tejto úpravy netreba meniť slovenské zákony, úprava je platná od 10. apríla 2014 verdiktom Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutie súdneho dvora nemá nijaký vplyv na sťahovanie pomocou torrentov, tie boli totiž na Slovensku nelegálne aj predtým.
Pri nich používateľ dielo nielen sťahuje, ale súčasne aj odosiela, čím sa stáva jeho (nelegálnym) šíriteľom. A keď už raz vieme, že sťahovanie z nelegálneho zdroja je porušením autorského práva, v zásade môže ísť o trestný čin. Je však otázne, ako bude vyzerať skutočná prax a najmä uplatnenie týchto právnych predpisov a nového verdiktu. Stiahnete si večer film, ktorý si pozriete s rodinou a známymi, vymažete ho a potom?
Potom vám niekto zaklope na dvere s papierom v ruke, že ste porušili autorský zákon, a bude od vás vyžadovať niekoľkotisícovú náhradu škody? Toto je ťažko predstaviteľné, aj keď v Spojených štátoch sú známe aj takéto prípady. Každopádne samotný verdikt Súdneho dvora Európskej únie otvára úplne inú a ešte zaujímavejšiu tému. Prečo je na území EÚ tak málo dostupných legálnych služieb na sťahovanie či streamovanie filmov? Prečo sa vydavateľské domy a výrobcovia filmov tak úporne bránia novodobým spôsobom šírenia diel (najmä streamovaniu), resp. prečo je tých služieb tak máličko dostupných u nás? Ľudia sú ochotní zaplatiť akceptovateľnú cenu za pozretie videa, ale musia mať na to možnosť. Zatiaľ takýchto možností u nás veľa veru nie je.
Zdroj: Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie: http://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2014-04/cp140058en.pdf
Čo je to audiovizuálne dielo
Zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) definuje audiovizuálne dielo takto:
Audiovizuálne dielo je dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie, ak je určené na uvádzanie na verejnosti; originálom audiovizuálneho diela je prvý zvukovo-obrazový záznam tohto diela určený na uvádzanie na verejnosti. Za spoluautorov tohto diela sa považujú najmä hlavný režisér, autor scenára, autor dialógov a autor hudby, ktorá bola vytvorená osobitne pre toto dielo.
