Sprievodca pre výber TV: Obraz je základ. Malá sonda do histórie veľa napovie

Na začiatku kraľovali obrazovky CRT

Počiatky televízneho vysielania siahajú do 30. rokov minulého storočia, keď sa v roku 1935 začalo v Nemecku prvé televízne vysielanie. No základy elektronického vysielacieho reťazca boli položené ešte v roku 1927, keď bola takmer súčasne americkým aj ruským vynálezcom zostrojená elektrónka slúžiaca na prenos aj príjem TV signálu. Od svojich počiatkov až do nástupu plazmových a LCD technológií využívali TV prijímače CRT (Catode Ray Tube) obrazovky. Ide vlastne o vákuovú elektrónku s plochou prednou časťou, ktorá tvorí zobrazovaciu plochu. V zadnej časti je umiestnené elektrónové delo a sústava vychyľovacích cievok odchyľuje lúč elektrónov tak, že po riadkoch vykresľuje obraz. Neskôr používané farebné obrazovky CRT pracovali na rovnakom princípe, sivá vrstva luminoforu bola iba nahradená matricou farebných RGB bodov, ktoré rôznymi kombináciami jasu jednotlivých farebných bodov vytvárali farebný obraz. Ten bol takisto vykresľovaný po riadkoch. Vzhľadom na relatívne nízku rýchlosť vykresľovania bol obraz rozdelený na párne a nepárne riadky a v jednom takte sa vykreslila iba snímka s párnymi riadkami, v ďalšom s nepárnymi. Takto sa predchádzalo nepríjemnému blikaniu obrazu s využitím zotrvačnosti dosvitu luminoforu. Tento režim sa označuje ako i, teda interlaced (prekladaný). Obrazovky CRT vďaka relatívne lacnej výrobe a pokroku v technológiách prežili aj rok 2000 a posledné modely, vybavené už digitálnym šasi a s rozlíšením 1080i 50, boli v predaji ešte okolo roku 2006. Pokračujúci trend vo zväčšovaní obrazoviek však už táto technológia neprežila. Najväčšie CRT TV boli v uhlopriečkach 32“ a 40“, išlo však už o naozajstné opachy s hmotnosťou viac ako 100 kg.

Plazmové displeje používali bunky naplnené plynom pre jednotlivé farebné body

Plazmové zobrazovače ako prvé priniesli plochú obrazovku

Veľkou výhodou CRT TV bol vysoký jas a kontrast obrazu. Túto výhodu si zachovala aj nástupná technológia plazmových TV. Tie využívali na tvorbu obrazu matricu jednotlivých bodov RGB, buniek naplnených plynom. Bunka je z vnútornej strany pokrytá fosforovou vrstvou červenej (R), zelenej (G) alebo modrej (B) farby. Po privedení napätia vznikne v bunke výboj plazmy, ktorý vyšle UV žiarenie, čím sa rozžiari fosfor v bunke prí­slušnou farbou. Plazmové zobrazovače mali výhodu vo veľmi kvalitnom obraze a hlavne v novších generáciách sa kvalitatívne vyrovnali technológii CRT. Dali sa vyrábať v obrovských rozmeroch až 140“ pri hĺbke do 10 cm. Medzi nevýhody patrila vysoká spotreba, hmotnosť a veľká produkcia tepla. Ak sa prístroje používali na častejšie zobrazenie statického obrazu, hlavne s vyšším jasom, dochádzalo časom k vypáleniu obrazu vplyvom starnutia fosforovej vrstvy. Stávalo sa, že ak televízor v predajni bežal niekoľko mesiacov na rovnakej stanici, logo stanice sa vypálilo do obrazovky. Táto zmena mohla byť nevratná. Pri lacnejších prístrojoch bola nevýhoda aj v tom, že nemali natívne Full HD rozlíšenie, zobrazovače mali zväčša iba rozlíšenie 1280 × 720 alebo iné neštandardné rozlíšenia. Plazmové TV sa na trhu začali objavovať v 90. rokoch a vďaka vysokej kvalite obrazu boli v predaji ešte pred niekoľkými rokmi. LCD prijímače, ako nástupná technológia, dlho nedosahovali kvalitu plazmových TV a vlastne sa k nej začali približovať až s príchodom QLED a mini LED podsvietenia, v prospech ich rozšírenia však hovorila nižšia spotreba, ktorá sa vo väčšom začala presadzovať so zavedením LED podsvietenia. Vďaka klesajúcim cenám potom LCD TV prakticky vytlačili plazmové modely z trhu. Už na konci éry CRT TV sa postupne prechádzalo na formát obrazu 16:9. Plazmové a LCD TV si vzali tento formát za svoj a okrem niekoľkých výnimiek ho používajú všetky. Špeciálnou kategóriou boli TV s pomerom strán 21:9, ktorých sa niekoľko modelov objavilo na trhu, ale pretože sú vhodné iba na sledovanie filmov, aj to nie všetkých, väčšieho rozšírenia sa nedočkali.

 Farebná CRT obrazovka používala 3 elektrónové delá a farebný luminofor

Malá odbočka k projekčným TV

Súbežne s klasickými TV sa na trhu občas vyskytli aj iné technológie, ako napríklad projekčné televízory. Projekčné TV vznikali ešte v časoch technológie CRT, využívali trojicu malých obrazoviek s vysokým jasom, z ktorých každá vyžarovala obraz iba v jednej z farieb RGB, ten sa potom sústavou zrkadiel premietal zozadu na tienidlo televízora. Televízor bol konštruovaný tak, že stál na zemi a v spodnej časti bola umiestnená projekčná časť. Výhodné bolo, že sa takto dala dosiahnuť podstatne väčšia uhlopriečka, ale jas bol oveľa nižší ako pri klasických obrazovkách, a tak miestnosť musela byť zatemnená. Manipulácia s takým prístrojom bola takisto veľmi náročná. Neskôr sa používali aj iné projekčné systémy, pochádzajúce z bežných projektorov. V súčasnosti na potomkov týchto televízorov občas narazíte vo forme laserových projektorov s ultrakrátkou projekčnou vzdialenosťou v kombinácii s dedikovanou projekčnou plochou. Ide však vždy iba o ojedinelé modely.

Technológia LCD preráža cenami

Technológia LCD sa začala pri TV používať ešte pred príchodom plazmových zobrazovačov v 80. rokoch, no jej nástup bol pozvoľný, pretože kvalitou dlhší čas nedokázala konkurovať ani televízorom CRT. Prvýkrát prekročil predaj LCD ostatné technológie v roku 2007. LCD používa na tvorbu obrazu matricu zloženú z poľa tekutých kryštálov s polarizačným filtrom. Tie pri privedení napätia menia svoju orientáciu, čím sa dá regulovať množstvo svetla, ktoré prepustia. Na rozdiel od CRT a plazmy, ktoré sú emisívnymi technológiami, LCD ako jediná je transmisívna. To znamená, že potrebuje podsvietenie, tekuté kryštály svetlo neemitujú, iba tienia. Farebný obraz sa dosahuje použitím farebných filtrov v jednotlivých bunkách. Pri starších obrazovkách sa používalo podsvietenie trubicami CCFL. Novšie TV používajú na podsvietenie LED diódy. Toho sa chytili marketingové oddelenia a nesprávne nazývajú tieto prístroje ako LED TV, v skutočnosti ide o klasické LCD, ibaže s LED podsvietením. Vďaka princípu LCD TV je pri týchto prístrojoch problém dosiahnuť dokonalú čiernu, pretože svetlo z podsvietenia čiastočne preniká cez vrstvu tekutých kryštálov a čierne časti sú tak sivé. V najnovších generáciách TV výrobcovia riešia tento problém lokálnym riadením jasu podsvietenia, takže na tmavých miestach obrazu sa stlmí podsvietenie, čím sa docieli efekt hlbšej čiernej. Od začiatku éry vysokého rozlíšenia sa postupne SD prijímače vytratili z trhu a dnes už by ste ich zháňali márne. Minimom je dnes Full HD rozlíšenie, ale aj to iba pri malých uhlopriečkach.

3D televízory – krátky okamih slávy

V roku 2012 zažila svoj vrchol éra 3D televízorov. V predaji boli modely s dvoma principiálne odlišnými spôsobmi vytvorenia 3D obrazu. Prvý využíval aktívne okuliare, v ktorých bolo synchrónne s TV pomocou tekutých kryštálov zakrývané vždy jedno oko a vždy bol premietnutý obraz pre dané oko. Tým vznikal efekt 3D obrazu. Druhý princíp bol založený na použití polarizačných pasívnych okuliarov, takže každé oko vďaka rozdielnej polarizácii videlo iba svoj obraz.

 Televízory s podporou 3D zobrazenia vyžadovali pri 3D obsahu použitie aktívnych alebo pasívnych okuliarov, podľa modelu

Tvorba 3D obrazu je však veľmi náročná na celý produkčný reťazec, a ak sa presne nedodržia jeho parametre, môže sledovanie takéhoto obrazu hlavne u citlivejších jedincov vyvolávať nevoľnosť. Navyše nosenie okuliarov pri sledovaní TV tiež nebolo prijaté s nadšením. To boli argumenty, prečo sa zákazníci do výmeny svojich TV za 3D veľmi nehrnuli. S výrobou 3D titulov mala problémy aj bežná produkcia a hlavným zdrojom 3D obsahu boli prakticky iba Blu-ray disky. Našťastie všetky 3D televízory boli spätne kompatibilné aj s bežným 2D obrazom, takže ich zákazníci môžu aj naďalej používať.