Vratké nohy sieťovej neutrality

Internet využíva väčšina ľudí vyspelého sveta denne vo veľkej miere. No tak ako pri každej technológii sa človek nezriedkavo dostane do kontaktu s neznámym názvom, ktorý jednoducho ignoruje.

Jeden z dobrých príkladov je tzv. sieťová neutralita, o ktorej väčšina ľudí netuší, a to aj napriek tomu, že ide o mimoriadne dôležitú vlastnosť internetu. Ako to už býva, cenu mnohých vecí si uvedomíme až vtedy, keď o ne prídeme. Čo vlastne sieťová neutralita je a prečo by nás mala zaujímať?

Začiatkom apríla tohto roka prebehla mnohými médiami významná správa o tom, že Európsky parlament zrušil dodatočné poplatky za volanie, textové správy a sťahovanie dát v zahraničí, teda tzv. roaming. Tieto poplatky pre občanov musia v rámci Európskej únie zmiznúť najneskôr do 15. decembra 2015. V blízkej budúcnosti teda budeme v štátoch EÚ volať za rovnaké ceny, aké voláme doma.

Schválenie tohto balíka návrhov s názvom Jednotný európsky trh elektronických komunikácií bolo vyvrcholením 10-ročného boja medzi mobilnými operátormi a europoslancami. Podpora balíka bola drvivá, hlasovalo zaň až 534 poslancov (25 bolo proti a 58 sa zdržalo hlasovania). Hlasovanie sa však uskutočnilo len v rámci prvého čítania a celý proces ešte budú musieť potvrdiť noví europoslanci, ktorých sme si zvolili v májových voľbách.

Okrem týchto „telefonických" zmien sa však balík týkal aj množstva ďalších záležitostí, ktoré sú pre obyvateľov únie nemenej dôležité. Mnohé z nich ovplyvnia poskytovateľov internetového pripojenia, ktorí už napríklad na základe nových nariadení nebudú môcť uvádzať v cenníkoch teoretickú rýchlosť internetovej linky, ale len skutočnú rýchlosť pri reálnom použití. Dlhodobá nižšia než avizovaná rýchlosť sa následne bude považovať za porušenie zmluvy. Minimálnu pozornosť si však vo všeobecných médiách získalo obrovské víťazstvo z hľadiska zástancov sieťovej neutrality. Paradoxné je, že práve dôsledky súvisiace s ňou majú podstatne väčší význam než zlacnenie hovorov v zahraničí.

Čo je to sieťová neutralita

Pod označeniami sieťová alebo aj internetová neutralita sa ukrýva základný princíp, že internetoví poskytovatelia a vlády jednotlivých štátov budú pristupovať k všetkým internetovým dátam ako k rovnocenným. Pod týmto vcelku jednoduchým opisom sa pritom ukrýva komplexný problém otvoreného a hlavne slobodného internetu.

V podstate ide o to, aby sa zabránilo diskriminácii rôzneho webového obsahu, internetových stránok, programov či druhov sieťovej komunikácie. Na otvorenom a slobodnom internete sú si teda rovní nielen používatelia, ale aj všetky dáta. Mnohým ľuďom spôsobuje značný problém predstaviť si, aké dôsledky môže priniesť úplná strata tohto princípu. Možnosti sú pritom skutočne obrovské a záleží len na tom, ako veľmi by sa po priveľkom povolení uzdy začali uplatňovať.

Typický príklad úplnej straty sieťovej neutrality je možnosť internetových poskytovateľov deliť dátový obsah do tematických alebo iných celkov. Ak si chcete v súčasnosti vybrať internetového poskytovateľa, skontrolujete si, ktoré firmy internetové pripojenie vo vašej lokalite poskytujú, akú rýchlosť a za akú sumu ponúkajú. Predstavte si však, že by vás pri nahliadnutí do cenníkov čakala celkom iná ponuka, ktorá by s náležitým marketingovým nadšením hlásala tieto skutočnosti:

Potrebujete kvalitný internet za rozumnú cenu? Zvoľte si náš balík Internet Basic, v ktorom budete mať dostupné e-maily, internetový vyhľadávač i spravodajské servery. Máte radi multimédiá? Žiadny problém, prikúpte si náš balíček multimediálnych služieb a spoznajte internetový svet videa so stránkami ako YouTube a Vimeo. To všetko len za príplatok 3 eurá mesačne. Radi navštevujete sociálne siete? Prikúpte si náš balíček Internet Social, teraz v akcii len za 1,90 eura mesačne. Majte tak celú rodinu blízko so sieťami ako Facebook a Twitter. Plánujete na internete nakupovať? Nezabudnite na balíček služieb Obchod za 2 eurá mesačne, ktorý vám umožní navštevovať stránky Ebay, Bazoš či Aukro. Radi sa prostredníctvom internetu hráte hry? Pridajte si hráčsky balíček s distribučnými systémami Steam a inými len za tri eurá mesačne.

Delenie internetového obsahu na rôzne tematické balíčky je jeden z najhrozivejších možných dôsledkov straty sieťovej neutrality

Tento extrémny príklad je azda najlepšie demonštruje úplnú stratu sieťovej neutrality. V okamihu, keď si internetový obsah prestáva byť rovný, totiž nie je ťažké vymyslieť rôzne modely, ktoré by poskytovateľom priniesli väčší zisk. Zrejme si pomyslíte, že takéto extrémne delenie obsahu je úplne nereálne, pretože podobný obchodný model by bol na trhu plnom konkurencie pre poskytovateľa prakticky samovraždou.

To však platí len v prípade náhlej a rýchlej zmeny. Keby sa trh týmto smerom nakláňal pomalou cestou a ako jeden celok, situácia by bola iná. Ako dobrý príklad môže poslúžiť situácia, ktorá nastala v apríli tohto roka v USA (k tomu sa ešte dostaneme). Porušovanie sieťovej neutrality sa však nezriedkavo objavuje aj na Slovensku, pričom sa ho dopúšťajú predovšetkým menší lokálni poskytovatelia internetového pripojenia. Ide predovšetkým o úmyselné spomaľovanie špecifických druhov komunikačných protokolov, respektíve sieťovej prevádzky.

Obvykle sa týka dát putujúcich BitTorrentom alebo inou sieťou P2P. Kým na bežných internetových stránkach alebo FTP prenosoch dosahuje používateľ napríklad rýchlosti 1 MB/s, pri spustení bittorrentového programu s hrôzou zistí, že sa nedokážu dáta sťahovať rýchlejšie než napríklad 30 kB/s. Takéto obmedzovanie jasne porušuje sieťovú neutralitu, pretože konkrétne dáta, protokoly či programy sú úmyselne vyhľadávané a diskriminované. Nezriedkavo táto praktika ani nebýva zakotvená v zmluve a poskytovateľ tak porušuje podmienky poskytovania služby.

Pri takomto nečestnom konaní poskytovateľa by mala byť reakcia používateľa neúprosná. Od poskytovateľa sa totiž očakáva poskytnutie dátovej konektivity, nie despotické rozhodovanie o tom, aké programy a protokoly bude môcť zákazník používať. Žiaľ, nie vždy má používateľ na výber z viacerých možností. V niektorých lokalitách totiž konkurencia skoro vôbec nemusí existovať, a preto používateľovi nezostáva nič iné než strpieť nečestné správanie. Existuje síce možnosť nevyužívať službu vôbec, ale existovať bez internetového pripojenia už dnes nie je riešenie.

Na druhej strane nie je dobré zamieňať si sieťovú neutralitu s možným preplnením kapacity siete alebo limitom na maximálny objem prenesených dát. Ak teda napríklad rýchlosť klesne preto, že jedno pripojenie z dôvodu agregácie zdieľa priveľa ľudí a vzájomne sa veľmi obmedzujú, nie je to síce dobrá vizitka pre poskytovateľa, ale nejde o porušenie sieťovej neutrality. Diskriminácia konkrétneho dátového obsahu sa prejavuje iba v prípadoch, že všetky ostatné dáta okrem niekoľkých výnimiek putujú normálnou rýchlosťou.

Diskriminácia môže byť pritom často frustrujúca. Predstavte si napríklad situáciu, keď dvaja susedia strávia celý deň na internete. Zatiaľ čo jeden z nich si užíva deň voľna a celý čas si prezerá zábavné videá na YouTube, druhý sa snaží sťahovať dáta napríklad cez sieť DirectConnect alebo BitTorrent. Kým nadšený „videopozerač" stiahne za deň niekoľko GB dát bez obmedzenia, človek s obmedzenou rýchlosťou sietí P2P napríklad len desatinu z toho. Za čo bol potrestaný?

Ak išlo o zdieľanú linku, nemohli sa o ňu používatelia deliť rovnocenne? V momente, keď si chce jeden zo susedov pozrieť zábavné video s mačkou v HD, zatiaľ čo ten druhý sa snaží stiahnuť HD video cez protokol FTP či P2P, zrejme to chcú obaja rovnako. Na základe čoho má poskytovateľ právo rozhodnúť, ktoré dáta sú cennejšie? Porušenie sieťovej neutrality je ľahké ignorovať, ak sa vás netýka (poskytovateľ obmedzuje protokoly, ktoré nepoužívate).

Ako by ste sa napríklad postavili k situácii, keby poskytovateľ začal výrazne obmedzovať rýchlosť vášho programu VoIP (napríklad Skype), pretože sa mu nepáči množstvo dát, ktoré prenesiete pri telefonovaní so svojím príbuzným v zahraničí? Pri pohľade na vaše zasekávajúce sa video v nízkom rozlíšení a so zlým zvukom, ktoré by prehlušoval smiech suseda sledujúceho na YouTube video v HD rozlíšení, by ste sa určite pýtali: Prečo musí mať on všetko a ja nič?

Majú používatelia na sieťovú neutralitu právo?

Termín sieťová neutralita sa po prvýkrát objavil v roku 2003 v akademickej práci Sieťová neutralita a diskriminácia v rámci širokopásmového pripojenia, ktorú vypracoval Tim Wu, profesor Právnickej fakulty Kolumbijskej univerzity (New York, USA). Táto významná práca, ktorá rozvírila debatu medzi internetovými poskytovateľmi a rôznymi IT spoločnosťami, sa zaoberala nielen problémom diskriminovania obsahu, ale zároveň aj navrhla niekoľko nových právnych predpisov, ktoré by mali túto problematiku upravovať.

Medzi významných zástancov sieťovej neutrality, ktorí za ňu bojujú na medzinárodnom poli, patrí v súčasnosti nielen množstvo organizácií na ochranu ľudských práv, ale aj veľký počet softvérových a internetových spoločností, ako je napríklad Microsoft, Yahoo, eBay či Amazon. Medzi najhlasnejších aktivistov patrí dlhodobo medzinárodná nezisková organizácia Electronic Frontier Foundation (EFF), ktorá sa zaoberá slobodou slova a právami občanov v kontexte digitálnej doby.

Všetky bity sú si rovné - jednoduchý slogan zástancov sieťovej neutrality

Keďže drvivá väčšina významných poskytovateľov internetových služieb sídli v Spojených štátoch, nečudo, že mnoho významných bojov o sieťovú neutralitu sa odohralo práve v tejto krajine. Prvotné kroky urobil Americký federálny komunikačný úrad (FCC) v roku 2004, keď uverejnil súbor nediskriminačných princípov s označením Sieťová sloboda. Podľa úradu by mal mať každý používateľ internetu právo na slobodný prístup k obsahu, ďalej na slobodnú voľbu aplikácií a aj na slobodnú voľbu pripájaného hardvéru.

Po mnohých pripomienkach poskytovateľov však úrad tieto základné normy v nasledujúcom roku mierne upravil na slobodný prístup k legálnemu obsahu a slobodnú voľbu softvéru a hardvéru, ktorý je v súlade so zákonom a nepoškodzuje sieť poskytovateľa. To viedlo k zaujímavému vývoju, pri ktorom niektorí poskytovatelia označili za poškodzovanie služby rôzne inak bežne používané postupy. Spoločnosť Cox Cable napríklad trestala používateľov za používanie virtuálnych privátnych sietí (VPN), zatiaľ čo obrovský poskytovateľ AT&T upozorňoval svojich zákazníkov na to, že rozvetvenie jednej linky do siete Wi-Fi pre viac používateľov sa bude považovať za „kradnutie služby", čo je federálny zločin. Tieto prvé lastovičky sieťovej diskriminácie vyvolali akademickú a hlavne vládnu reakciu, ktorá sa snažila narastajúce problémy tohto druhu potlačiť.

Služby ako Netflix, ktoré majú obrovský dátový prenos, môžu byť v budúcnosti poskytovateľmi tlačené do nadštandardných služieb pod hrozbou toho, že sa k nim inak používatelia dostanú veľmi ťažko

Vody sa rozvírili znovu v roku 2007, keď si zákazníci spoločnosti Comcast (najväčší káblový a internetový poskytovateľ v USA) začali všímať značné spomalenia dátového toku v rámci rôznych sietí P2P (najmä BitTorrent). Po zmedializovaní týchto skutočností Comcast oznámil, že ide len o štandardné agregovanie dátového toku v čase najväčšej prevádzky (večer). Americký federálny komunikačný úrad však vyjadril podozrenie, že spomaľovanie sa zdá rozsiahlejšie, ako sa spoločnosť snaží naznačiť.

To sa potvrdilo v roku 2008, keď experti z Inštitútu Maxa Plancka pre softvérové systémy (Kaiserslautern, Nemecko) odhalili, že spoločnosti Comcast a Cox Communications spomaľujú dáta BitTorrentu celý deň bez ohľadu na silnú alebo slabú prevádzku v sieti. Americký federálny komunikačný úrad tak v auguste roku 2008 skritizoval Comcast za nelegálne obmedzovanie používateľov a nariadil mu toto konanie do konca roka ukončiť.

Pokutu mu síce neudelil, no prikázal mu, aby odhalil všetky detaily správy siete, ktorú používal. Comcast sa tomuto rozhodnutiu vzoprel a odvolal sa. So spoločnosťou BitTorrent Inc. (starajúcou sa o vývoj bittorrentového protokolu) sa však mimosúdne dohodol a v roku 2009 ju „odškodnil" sumou 16 miliónov dolárov bez priznania viny. V roku 2010 americký odvolací súd napokon dal za pravdu Comcastu a rozhodol, že Federálny komunikačný úrad nemá právo nijako regulovať vnútorné fungovanie siete internetového poskytovateľa a prikazovať mu, akým spôsobom má dátový tok spravovať.

Po dlhých prieťahoch napokon v decembri roku 2010 Americký federálny komunikačný úrad schválil celkom nové regulácie vyplývajúce so sieťovej neutrality. Paradoxne boli nespokojní zástancovia aj odporcovia tohto princípu. Odporcovia kritizovali nový návrh preto, že vláda by sa mala držať od tohto súkromného biznisu ďalej a nezasahovať doň vôbec.

Zástancovia kritizovali to, že nové regulácie nie sú dosť prísne a dávajú priveľa voľného priestoru pri interpretácii. Nové nariadenia zakazovali blokovať akékoľvek odosielanie a prijímanie dát, pri ktorých nebola preukázaná nelegálnosť, a zároveň zakazovali obmedzovanie či spomaľovanie jednotlivých služieb a protokolov. Na druhej strane niektoré pasáže otvorili priestor tomu, aby si poskytovatelia internetového obsahu a služieb mohli v telekomunikačných spoločnostiach priplatiť za „lepšie zaobchádzanie", respektíve vyššiu prioritu v rámci liniek.

Práve toto bolo azda terčom najväčšej kritiky od zástancov úplnej sieťovej neutrality. Naopak, odporcovia hovorili o príliš radikálnych krokoch a predpovedali, že nariadenia nebudú mať dlhé trvanie. Podľa nich totiž Federálny komunikačný úrad nemá právomoci na ich vymáhanie, a keďže nie je Kongresom, nemôže tvoriť zákony. Odporcovia sieťovej neutrality sa po prvýkrát pokúsili zvrátiť nariadenia komunikačného úradu v roku 2011 v americkej Snemovni reprezentantov (dolná komora amerického Kongresu), ale ich návrh nebol schválený.

Za a proti

Sieťová neutralita je komplexná téma, pričom na oboch stranách diskusie sú dôležité pripomienky, ktoré treba dôsledne zvážiť. V úvode článku sme spomenuli situáciu, pri ktorej by poskytovateľ internetového pripojenia mohol pri neexistujúcej sieťovej neutralite zaviesť systémy, ktoré by internetový obsah celkom oddeľovali. Keby teda chcel používateľ pristupovať napríklad k stránkam s on-line videoobsahom, musel by platiť zvlášť. Protiargumentom druhej strany je, že takéto niečo by sa mohlo udiať len v prípade, že by to bolo pre používateľov atraktívne (napr. cenová zľava pri prístupe len k malej časti internetu). Keby to zákazníci nechceli, odišli by.

Poskytovateľovi by tak odlev zákazníkov spôsobil straty, ktoré by boli väčšie ako zvýšený zisk vyplývajúci z rozdelenia obsahu do jednotlivých kategórií. Ako sme však už uviedli, nie všade je konkurencia dostatočne veľká, aby si zákazník mohol dovoliť odísť. Ak teda nechce internet prestať používať úplne, musí trpieť nekvalitnú službu. Podobná situácia nastáva v prípade, že sa poskytovateľ rozhodne výrazne obmedzovať prenos na niektorých protokoloch, pretože zastáva názor, že dáta používateľa A sú dôležitejšie ako dáta používateľa B. Ak používateľ B nemá možnosť voľby alternatívnej služby, jediné, čo môže robiť, je domáhať sa spravodlivosti.

Boj o sieťovú neutralitu pracovné miesta nevytvorí. Takúto kampaň zvolili odporcovia sieťovej neutrality, poukazujúc na to, že vládne regulácie spôsobujú spomalenie rozvoja trhu.

Často je vecou sporu to, že internetoví poskytovatelia by radi jednotlivým IT spoločnostiam ponúkali možnosť zakúpenia „lepšieho zaobchádzania", pri ktorom by ich dátový obsah bol uprednostňovaný. Typický príklad je, že by si Facebook alebo Google mohli zakúpiť vyššiu dôležitosť v rámci dátového prenosu, z čoho by ťažili nielen pri rýchlosti reakcie svojich služieb, ale aj pri prípadnom preťažení linky.

Zatiaľ čo pri bežnej situácii sa o preťaženú sieť všetci delia rovnocenne, po úprave by platcovia nadštandardných služieb už nemuseli pociťovať žiadne problémy (ale pre „neplatičov" by bola situácia oveľa horšia ako predtým). Zástancovia sieťovej neutrality argumentujú, že takáto situácia vyústi do veľkého zvýhodňovania existujúcich veľkých spoločností. V budúcnosti by tak mohla mať nová služba veľké problémy s presadením, pretože by si nemohla dovoliť nadštandardné zaobchádzanie.

Okrem toho hranica medzi poskytovaním lepšej služby za príplatok a poskytovaním normálnej služby za príplatok sa môže ťažko rozlišovať. V mnohých prípadoch by bolo ťažké preukázať rozdiel medzi tým, že so všetkými dátami sa zaobchádza dobre a s niektorými nadštandardne, oproti situácii, keď by sa s niektorými dátami zaobchádzalo dobre a s inými pod úroveň. Predstavte si napríklad, že jedného dňa si všimnete, že bezplatné stránky „pre dospelých" už nefungujú tak dobre ako predtým a videá sa načítajú veľmi pomaly.

Kontaktujete preto poskytovateľa internetu a ten vám vysvetlí, že sieť je jednoducho preťažená a jednotlivé stránky neplatia priorizovanie svojich dát. Ponúkne vám teda prístup k stránke, ktorá je spoplatnená, ale zato funguje rýchlo a bez problémov. Celkom prirodzene vás napadne otázka: Nespomalil poskytovateľ dátový tok bezplatných webov úmyselne, aby mohol predať svoju partnerskú platenú službu?

Na priorizovanie dát sa dá nazerať z rôznych aspektov. Ak sa na poskytovateľa budete pozerať z pozície dopravnej infraštruktúry, neutralita sa zdá jedinou správnou voľbou. Za príklad nám poslúži diaľnica, ktorú využívajú rovnocenne všetky spoločnosti. Cestujú po nej rovnako dobre kamióny s tovarom pre obchody, ako je Tesco, Hypernova či Billa, ale aj dodávky súkromných obchodníkov, ktorí si vezú tovar niekde do malej predajne potravín na dedine.

Občas sa na cestách vyskytnú zápchy, každý však má rovnaké podmienky. Teraz si však predstavte, že by sa správa ciest rozhodla, že dva pruhy diaľnice rozdelí. Ľavý bude extra rýchly a dostupný len pre tých, ktorí si priplatia. Pravý bude štandardný a určený pre ostatných. Príplatok by bol pritom taký veľký, že by si ho mohli dovoliť len najväčšie spoločnosti. Kým v minulosti išli všetky autá rovnako dobre a v prípade problémov (zápchy) rovnako zle, po novom už pôjdu dobre len najbohatší a ostatní pôjdu na ich úkor horšie ako predtým.

Z tohto pohľadu sa ľahko sympatizuje s tým, že sieťová neutralita je dôležitá a mala by byť zachovaná. Dá sa však na to pozrieť aj z inej pozície. Ak poskytovateľov namiesto dopravnej infraštruktúry prirovnáte k dopravcom alebo poskytovateľom rôznych služieb, situácia môže byť iná. Na pošte si napríklad môžete priplatiť za to, že váš list alebo balík pôjde s vyššou prioritou. Všetkým sa zdá normálne, že existuje štandardná a nadštandardná služba, kde konkrétna zásielka dostane vyššiu prioritu.

Podobne si napríklad na internetovom vyhľadávači, ako je Google, môžete zaplatiť za to, že pri vyhľadávaní sa zobrazí vaša stránka medzi prvými (reklamnými) výsledkami. Ak teda podobné priorizovanie za poplatok funguje vo vyhľadávačoch či na pošte, prečo by nemohlo fungovať v rámci internetového pripojenia ako celku? Poskytovatelia často navyše argumentujú tým, že ak nebudú viazaní striktným dodržovaním sieťovej neutrality, získajú nové zdroje ziskov, zvýšia sa im príjmy a budú môcť viac investovať do rozvoja infraštruktúr, z čoho už budú ťažiť aj používatelia a „neplatiace" IT spoločnosti.

Keďže nekvalitné služby by si nikto nekúpil, ide teda o princíp neregulovania trhu, pretože ten sa konkurenciou zreguluje sám. Ponúka sa však protiargument, že to nemusí vždy stačiť. Za príklad si možno vziať súčasnú situáciu s roamingom, kde operátori od roku 2004 neboli schopní predložiť Európskej komisii reálne analýzy výdavkov, ktoré by ospravedlnili extrémne vysoké ceny volania zo zahraničia (a to aj v prípade, že ste volali od totožného operátora, ako používate doma).

Cesta internetovou sieťou môže byť pre rôzne americké služby už onedlho rôzne rýchla

Sieťová neutralita v USA sa rúca

K významnej udalosti na poli sieťovej neutrality došlo 14. januára tohto roka, keď americký odvolací súd rozhodol o tom, že princíp sieťovej neutrality je v rozpore so zákonom o podnikaní firiem. Americký federálny komunikačný úrad, ktorý presadzoval myšlienku sieťovej neutrality od roku 2004, tak po roku 2010 prehral už druhý dôležitý súdny spor v tejto oblasti.

Odvolací súd dal za pravdu gigantickému telekomunikačnému operátorovi Verizon, ktorý na Federálny komunikačný úrad podal žalobu za to, že nezákonne zasahuje do jeho podnikania. Podľa súdu sú dnes poskytovatelia internetového pripojenia v inej situácii než veľké telekomunikačné firmy v minulosti, a preto sa na ne pravidlá, ktoré Federálny komunikačný úrad odvodil zo starých telekomunikačných zákonov, už nemôžu vzťahovať. Americký federálny komunikačný úrad tak podľa súdu nemá právo požadovať, aby poskytovatelia internetu sieťovú neutralitu dodržovali.

Na základe tohto nepriaznivého vývoja úrad koncom apríla ohlásil, že chystá nové pravidlá, ktoré zohľadnia aktuálne zmeny. Tie by mali okrem iného umožňovať, aby internetoví poskytovatelia mohli predávať nadštandardnú službu umelého zvyšovania priority dát. Toto rozhodnutie sa, samozrejme, stretlo s výrazným odporom zástancov sieťovej neutrality a bude zaujímavé sledovať, ako sa v priebehu tohto roka celá situácia bude vyvíjať.

Veľké spoločnosti bezpochyby budú chcieť túto príležitosť využiť a zlepšiť svoje služby v porovnaní s konkurenciou. To môže spôsobiť zaujímavú reťazovú reakciu, pretože mnoho ďalších spoločnosti si nebude môcť dovoliť „zaostávať" a takisto si zaplatia prioritné zaobchádzanie. To môže viesť k veľkému nárastu zisku poskytovateľov. Možno sa však otvárajú dvere pre nečestné praktiky, pri ktorých poskytovateľ príde za spoločnosťou A a povie: „Váš konkurent B platí za uprednostňovanie viac ako vy. Mali by ste jeho poplatok dorovnať, aby nad vami nemal konkurenčnú výhodu." V okamihu, ako spoločnosť A svoj poplatok zvýši, príde zas poskytovateľ do spoločnosti B s vetou: „Poskytovateľ A vašu ponuku dorovnal. Mali by ste svoj poplatok zvýšiť, aby ste mali zase výhodu tak ako predtým."

Bude pre Američana v budúcnosti vyzerať web výrazne inak ako pre Európana?

Európska únia a jej rázny krok k sieťovej neutralite

Pozícia sieťovej neutrality v Európe je celkom iná ako v USA. Kým na druhej strane Atlantického oceánu sa čoraz viac rúca, na našom kontinente dostáva silné základy v európskej legislatíve. Na začiatku apríla úspešne prešiel hlasovaním Európskeho parlamentu balík nových návrhov, nazvaný Jednotný európsky trh elektronických komunikácií.

Tento balík, skrátene nazývaný aj Prepojený kontinent, pôvodne vychádza z návrhov holandskej eurokomisárky Neelie Kroesovej. Azda najväčším prekvapením je, že na hrôzu všetkých odporcov regulácií nakoniec parlament návrhy pozmenili ešte do oveľa extrémnejších variantov. Namiesto silnej regulácie roamingových poplatkov tak došlo k ich úplnému zrušeniu, zatiaľ čo pri sieťovej neutralite sa zaplátali mnohé potenciálne slabé miesta, ktoré by lákali k benevolentnej interpretácii.

Z hľadiska internetu je jedna z najdôležitejších pasáží definícia, čo sa vlastne pod sieťovou neutralitou myslí. V rámci pozmeňovacích návrhov sa pod „neutralitou siete rozumie zásada, podľa ktorej sa s celou prevádzkou na internete nakladá rovnocenne, bez diskriminácie, obmedzenia alebo zásahov a bez ohľadu na odosielateľa, príjemcu, typ, obsah, zariadenie, službu alebo aplikáciu". Na rozdiel od USA by teda európski internetoví poskytovatelia v budúcnosti nemohli v rámci dátového toku uprednostňovať niektoré služby alebo spoločnosti na úkor iných. Špecifické prémiové služby sa síce môžu ponúkať (napríklad v rámci cloudu), ale len tak, aby to neobmedzilo dostupnosť a kvalitu ostatných služieb.

Dobojované však ešte nie je. Balík má mať formu spoločných nariadení Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie. Musí byť teda prijatý v režime spolurozhodovania, čo znamená, že ho musí prijať nielen parlament (k čomu došlo v apríli), ale aj Rada EÚ. Tá o ňom bude hlasovať práve teraz začiatkom júna. Ak ho odsúhlasí v súčasnej podobe, začína okamžite platiť. No ak bude mať námietky, povedie to k ďalšiemu vráteniu do Európskeho parlamentu, kde sa o ňom bude opäť po úpravách hlasovať.

Potom zamieri k Rade EÚ znova, a ak naďalej nedôjde k zhode, návrh zamieri k dohodovaciemu výboru, kde sa budú zástupcovia rady a parlamentu snažiť nájsť kompromis. Keby sa balík návrhov v júni neprijal v súčasnej podobe, dá sa celkom určite očakávať jeho násilné krotenie. Lobovanie najväčších telekomunikačných spoločností bude nepochybne obrovské. Už dlhodobo sa totiž snažia europoslancov presvedčiť, že im zrušením roamingu vznikne veľká škoda.

Analytici agentúry Reuters každopádne odhadujú, že by to malo byť okolo 5 % príjmov. Podľa Európskej komisie však tento pokles bude pokrytý tým, že ľudia budú v zahraničí viac telefonovať, čím príjem zas stúpne a stratu vyrovná. Keby Rada EÚ súčasný balík neprijala, dá sa očakávať tlmenie najostrejších pasáží a telekomunikačné spoločnosti pravdepodobne budú chcieť ako protiváhu k zrušenému roamingu zmierniť dosah sieťovej neutrality. Najpravdepodobnejšie je, že sa budú snažiť otvoriť dvere pre možnosť uprednostňovania konkrétneho dátového toku za príplatok. Záleží len na tom, ako veľmi poslanci povolia.