S Katkou na ceste okolo sveta
Na začiatku by bolo slušné sa predstaviť. Môžeme si tykať? Budem sa cítiť istejšie. Volám sa Katarína Vrábelová. Som obyčajné dievča s tak trochu neobyčajným snom - precestovať svet. V detských časoch ako pirátka, neskôr na vzducholodi, a keď som začala vnímať svet dospelými očami, rozhodla som sa pre motorku.
Príprava bola dlhá, noci nekonečné, „opúšťacích" momentov mám za posledný rok takisto na rozdávanie. A či to stálo za to? Uvidíme časom, ale ľutovať by sme mali len veci, ktoré sme v živote neurobili. Vydajte sa tak trocha netradične so mnou a s PC REVUE na cestu okolo sveta. Čaká nás 14 mesiacov putovania, 70 000 km a 39 štátov sveta v sedle BMW GS 650 Sertao. Moju aktuálnu polohu môžete sledovať on-line na www.motogirltrip.com (v čase tvorby článku bola Katka na egyptsko-sudánskej hranici).
Plne nabalená a pripravená vyrážam na cestu zo Slovenska
Na cestu si treba zobrať poriadnu výbavu
Áno, najradšej by som išla s celým tímom kameramanov, strihačov, sanitkou a mobilným záchodom, ale život má byť o dobrodružstve. A tak cestujem sama, teda nie tak úplne. Môj nový dobrý priateľ má čestné miesto v ľavom kufri. Je inteligentný, šikovný a dôležitý, jediné, čo mu musím vyčítať, je to, že mi ráno nevie uvariť kávu. Ultramobilný pracant, ktorý by mal so mnou vydržať úplne všetko. V notebookoch sa vyznám priemerne, výstižnejšie povedané, asi ako žena - moje najobľúbenejšie sú biele.
Ale čo si vziať so sebou do horúčav 50 °C na miesta, kde si nonstop musíte špárať v nose, aby ste vôbec prežili cestu cez piesok a prašné kúdoly? Aká farba vydrží špinu, ruky od motorového oleja, prípadne prsty zle olízané od zmrzliny? Taká kauza „strihania videa" prešla za tri týždne evolúciou od primitívneho programu až k profesionálnemu riešeniu od Adobe. Ktorý notebook zvládne „nesekať", keď naraz potrebujete mať pripojené oba externé disky, na ktoré kopírujete materiál z kariet SD, ťaháte videá do programu, píšete článok, upravujete fotky, a keď máte šťastný deň, v rovnakom čase aj surfujete na nete, pripojení na najrýchlejšiu možnosť afrických pomerov - 18 kB/s? A pritom treba brať ohľad na veľkosť, keďže na motorke je miesta skutočne minimum.
Mám dva kufre, z ktorých jeden je plný náhradných komponentov k motorke. Takže vlastne iba jeden. „Víťazom" môjho výberu sa stala X230-ka od Lenova. Silný plast a klávesnica odolná proti prachu, piesku a iným nástrahám ma upokojujú, navyše stačí odtlačok prsta namiesto hesla. A tak sa začína naša spoločná cesta s „Lennym" cez africký kontinent. Po deviatich mesiacoch v Ázii som pocítila dôležitosť poriadneho mobilného telefónu, na ktorý sa môžete spoľahnúť. Neopustí vás v nečasoch, udrží sa pri živote aj niekoľko dní bez nabíjania, s dostatočným priestorom na všetku vašu obľúbenú muziku, ktorá je potrebná viac ako soľ, keď držíte moč 27 hodín v indickom autobuse alebo potrebujete došliapať ešte dva a pol kilometra v tme v nepálskych vrchoch. Je to Sony Xperia P.
Prenos dát rýchlosťou 18 kB/s sa v niektorých afrických krajinách považuje za „broadband“
Prvý mesiac v Afrike
Po nekonečnom roku príprav sa konečne moje predné koleso prilepilo na teplý africký asfalt. Po prvom mesiaci v Afrike som spoznala nielen tri krásne krajiny (Tunisko, Líbyu a Egypt), ale predovšetkým množstvo dobrých ľudí, ktorí mi pomáhajú na mojej ceste. Vylodenie z trajektu chvíľu trvalo, medzi postávaním na colnici som si užívala západ slnka. Tuniská premávka funguje bez akýchkoľvek pravidiel. Spomenula som si na Vietnam. Je to ako lyžovanie - väčšinu pozornosti musíte zamerať pred seba ako pri rýchlej jazde prašanom. Niekoľkokrát som radšej rýchlo vystrelila o dva metre dopredu, aby ma niekto odzadu nenabral. A Tunisania sa len usmejú a ukážu vám palec hore na znak vďaky, čím oceňujú vašu pozornosť. Cesty v Tunise sú perfektné, ľahký offroad len v okolí malých dediniek.
Free Líbya
Potom som si už dokonale užívala svoje krátke tuniské víza, ktoré slúžili ako rýchla predpríprava na netradičnú kultúru pred vstupom do Líbye. Krajiny, kde po páde Kaddáfiho režimu ostalo v obehu 15 miliónov zbraní. Po dvoch dňoch si zvyknete, že tanky, rakety a autá, ktoré majú na korbe samopaly, sú tu bežnou súčasťou života. Veľká časť budov je v povojnovom stave na rozdiel od ciest, ktoré sú až prekvapivo perfektné. Polícia neexistuje, asi aj preto som sa s rýchlosťou 100 km/h stala najpomalším účastníkom cestnej premávky. Dôležité je používať svetlá, trúbiť, kývať a mávať všetkým, ktorí na vás s nekonečným úsmevom pokrikujú: „Welcome in Libya!" Až pokým nezbadajú, že ruky, ktoré pevne držia riadidlá, sú ženské. Vtedy sa začína raj. Pozvanie na kávu nie je v móde. V Líbyi vás radšej pozvú na benzín. Natankujú vám plnú nádrž, podajú čokoládu, minerálku a nedovolia vám ani siahnuť rukou do vrecka, aby ste vytiahli peniaze. Desať litrov benzínu tu stojí približne našich 80 centov.
Líbyjské cesty sú prekvapivo vo výbornom stave
No boli momenty, keď mi nebolo všetko jedno. Slnko zapadá, zhlukujú sa okolo vás všelijakí pocestní s jazykovou bariérou, neviete zohnať benzín, pretože jednoducho niekedy nie je. Celý deň prežitý na horalke a dvoch litroch vody. Milujem však cestovať v krajinách, kde je ešte stále viera a cítite ju všade. Ľudia vám neublížia, pokiaľ ste sám a s čistým srdcom. Všetko záleží na vás a na hranici vašej tolerancie a rešpektu. Preto som sa dobrovoľne navliekla do typického čierneho habitu a celú Líbyu som nevystrčila svoje holé pliecko. V Tripolise som mala v pláne zdržať sa maximálne jeden deň, no život to zariadil lepšie. Mala som problém zohnať batérie do Spotu - zariadenia na sledovanie mojej polohy na Google mape. Navštívila som osem obchodov, no až v deviatom som našla ochotného pána, ktorý mi objednal a doniesol štyri kusy batérií zo skladu vzdialeného viac ako 40 km.
„Katarína, prídeš dole? Tu Mohamed, stojíme pri tvojej motorke," ozvalo sa na ďalší deň v mojom telefóne. To, čo som videla pred hotelom, mi vyrazilo dych. Skupina motorkárov na „chopperoch" na čele s predajcom z obchodu ma prišla pozvať na zajtrajší spoločný výjazd. Večer ma ubytovali v kráľovskom hoteli a ráno, keď som prišla k motorke, som mala nastriekanú reťaz. Po ceste smerom k egyptským hraniciam mi zabezpečili svojich priateľov ako „checkpointy", na ktorých sa hlásim, dostávam večeru, kávu a benzín. Pokračujeme nabudúce v Egypte.
Z Katkiných zápiskov spracoval Jozef Orgonáš.
