Zabudnuté odkazy

Internetové vyhľadávače sú dnes už prakticky nevyhnutný nástroj na efektívne a hlavne plnohodnotné používanie internetu. Čo sa však stane, ak v nich bude chýbať čoraz väčšie množstvo relevantných výsledkov len preto, že si niekto prial, aby sa pri danom výraze nezobrazili? Mali by byť vyhľadávače len pasívnou reprezentáciou efektívnych vyhľadávacích algoritmov alebo aj nástrojom na ovplyvňovanie názorov?

Keď sa v roku 1997 vyhľadávač Google presunul z internetovej domény Stanfordovej univerzity na adresu www.google.com a jeho niekoľkočlenný tím sa presťahoval do garáže v malom kalifornskom meste Menlo Park, len málokto by si trúfal odhadnúť, na akého giganta sa v priebehu pár rokov zmení. Dnes má spoločnosť Google viac ako 50 000 zamestnancov a obrovské spektrum služieb, ktoré dovedna generujú obrat 60 miliárd dolárov ročne. Internetový vyhľadávač je mimoriadne dôležitý prvok internetu a práve Google hrá na tomto trhu prvé husle takmer vo všetkých krajinách sveta. Vo väčšine krajín má pritom trhový podiel viac ako 90 % (vrátane Slovenska), a preto nečudo, že slovo „vygúgliť" (a jeho náležité jazykové ekvivalenty) je dnes synonymom pre internetové vyhľadávanie. Vzhľadom na to, že ľudia do vyhľadávača Googlu zadajú viac ako 6 miliárd dopytov denne, každé zmiznutie relevantných informácií zo zobrazených výsledkov môže mať veľký dosah na to, ako budú niektoré konkrétne osoby, udalosti či produkty vnímané. K úpravám výsledkov, žiaľ, v poslednom čase dochádza čoraz častejšie. Nemáme pritom na mysli regulárne úpravy zoraďovacích algoritmov, ktoré vykonáva vývojový tím vyhľadávača (na základe čo najlepšej relevancie s prihliadnutím na marketingové záujmy), ale situácie, pri ktorých prevádzkovateľ služby musí filtrovať konkrétne výsledky na základe donútenia treťou stranou.

V súvislosti s týmto problémom rezonujú hlavne dve témy, ktoré síce v podstate nesúvisia, ale ich konečný dosah na používanie vyhľadávača je úplne totožný. Tá prvá je už dlhší čas známa problematika boja s pirátstvom, kde sú hlavní iniciátori likvidácie odkazov spoločnosti ako RIAA (Americká asociácia nahrávacieho priemyslu) a MPAA (Americká asociácia filmového priemyslu). Druhá súvisí s právami občanov, pričom sa do pozornosti dostala najmä v posledných mesiacoch, keď vstúpili do platnosti nové smernice Európskej únie, známe pod označením právo na zabudnutie.

Právo na zabudnutie

Právo na zabudnutie je zamerané na veľmi dôležitý problém, ktorý vyplynul z čoraz väčšieho používania internetu v posledných desaťročiach. Ide pri ňom o to, že je veľmi ťažké alebo až nemožné uniknúť zo svojej minulosti v dobe, keď internet poskytuje vaše fotografie, diskusie či výroky dohľadateľné v priebehu sekundy. Tomu, že v budúcnosti bude pre dnešných tínedžerov tento jav mnohonásobne citeľnejší, sme sa podrobne venovali v článku Éra oversharingu: Je internetová anonymita prežitkom? (PC REVUE č. 8/2014). S trochou zveličenia sa dá povedať, že internet o vás zaznamenáva všetko a nezabúda nič. Ide o jav, ktorý sa v minulosti spájal skôr s osobami, ktoré boli pod trvalým dohľadom štátnej moci. Voľne dostupné a často veľmi podrobné informácie o cudzích osobách sú však dnes vďaka internetu k dispozícii komukoľvek, kto do vyhľadávača zadá správny výraz. Ak používateľ na svoje súkromie príliš nedbá, zanecháva po sebe časovo dlhú informačnú stopu, ktorá na neho bude napojená po celý život. Ide o nevyhnutný dôsledok on-line identity, ktorá je dnes vďaka vplyvu sociálnych sietí často spätá s reálnym menom. To je problém najmä pre osoby mladšieho veku, ktoré často žijú v naivnej viere, že názory a rozhľad, ktorý majú dnes, budú mať aj o desať rokov. Právo na zabudnutie je odpoveď Európskej únie na toto nebezpečenstvo, pričom sa pomocou smerníc snaží dať občanom právo na určenie smeru vývoja ich života bez toho, aby boli trvalo alebo periodicky stigmatizovaní následkami špecifických činov vykonaných v minulosti.

Mazanie odkazov vo vyhľadávačoch je nočná mora pre zástancov slobody prejavu

Právo na zabudnutie si pritom netreba zamieňať s právom na súkromie. Kým právo na súkromie sa zameriava na to, aby sa verejne neznáme informácie nestali verejnými (máte právo rozhodovať sa a zároveň vedieť o tom, aké informácie sú o vás zhromažďované a na aký účel a komu sa poskytujú), právo na zabudnutie sa sústreďuje na informácie, ktoré už sú verejné. Konkrétne ide o situácie, keď už dáta nie sú aktuálne a relevantné, ale napriek tomu vás neustále ovplyvňujú. Súčasná debata okolo práva na zabudnutie sa začala v roku 2010, keď španielsky občan Mario Costeja Gonzalez podal sťažnosť na noviny La Vanguardia a španielsku pobočku Googlu. Sťažnosť sa týkala toho, že po zadaní jeho mena do vyhľadávača sa ako prvý výsledok neustále objavuje článok o tom, že sa dostal do finančných problémov a jeho dom je v aukcii. Aj napriek tomu, že táto udalosť bola v tom čase stará už dvanásť rokov (1998), stále sa zobrazovala ako najrelevantnejší výsledok komukoľvek, kto si o ňom chcel zistiť bližšie informácie. Aj keď muž celú udalosť už pred mnohými rokmi vyriešil a žiadnou finančnou tiesňou v súčasností netrpí, stále je podsúvaný tento fakt ako najdôležitejší údaj o ňom. Španielsky súd sa napokon obrátil na Európsky súdny dvor s požiadavkou, či sa smernica o ochrane dát vzťahuje aj na internetové vyhľadávače, ďalej či je európske právo aplikovateľné aj v prípade, že španielska pobočka Googlu má dátové servery na území USA, a či majú občania právo požadovať zmazanie svojich osobných dát z vyhľadávačov.

Finálny verdikt európskeho súdneho dvora sa objavil až v máji tohto roka, pričom potvrdil tri dôležité skutočnosti. 1. Pokiaľ má cudzokrajná firma pobočku alebo dcérsku spoločnosť na území členského štátu EÚ, pričom pobočka predáva alebo propaguje služby daného vyhľadávača, európske nariadenia sa na ňu vzťahujú aj v prípade, že dáta sú umiestnené mimo územia EÚ. 2. Keďže internetový vyhľadávač manipuluje s osobnými dátami a zobrazuje ich, nemôže sa zrieknuť zodpovednosti za ne z pohľadu európskeho práva. 3. Občania EÚ majú za určitých podmienok právo dožadovať sa odstránenia výsledkov vyhľadávania, ktoré obsahujú ich osobné informácie, pričom ide predovšetkým o prípady, keď sú zobrazované informácie nesprávne, neadekvátne, prehnané alebo irelevantné. V prípade danej sťažnosti dal Európsky súdny dvor za pravdu španielskemu občanovi a nariadil tento výsledok z vyhľadávania odstrániť. Zároveň však upozornil, že právo na zabudnutie nie je absolútne a každý prípad treba posudzovať samostatne, pretože sa musia vždy brať do úvahy aj ostatné základné práva, ako sú napríklad právo na slobodu prejavu a slobodu tlače. V tejto súvislosti je dôležité uvedomiť si, že súd neprikázal novinám odstrániť z webu daný článok, pretože to by bolo práve v rozpore s ostatnými slobodami. Odstránilo sa iba zobrazenie daného odkazu vo výsledkoch vyhľadávania Googlu po zadaní všeobecnej vyhľadávacej frázy pozostávajúcej z mena dotyčného. Článok však stále možno nájsť podľa inej frázy, skladajúcej sa napríklad z jeho mena a názvu novín.

Formulár Googlu na žiadosť o odstránenie výsledkov z vyhľadávania

Hlavní predstavitelia spoločnosti Google sa o týchto nariadeniach vyjadrili negatívne, ale spoločnosť na základe verdiktu poskytuje pre občanov EÚ formulár, ktorý umožňuje požiadať o odstránenie dát (https://support.google.com/legal/contact/lr_eudpa?product=websearch&hl=sk). Pri odoslaní žiadosti treba poskytnúť príslušné odkazy, naskenovaný doklad totožnosti a dôvod, prečo chcete odkaz odstrániť. Počas prvých dvoch mesiacov od spustenia formulára Google dostal žiadosti od viac ako 91 000 osôb, ktoré dovedna žiadali o zmazanie viac ako 328 000 odkazov. Najaktívnejší boli občania Francúzska (17 500), Nemecka (16 500) a Veľkej Británie (12 000), nasledovaní Španielskom (8000), Talianskom (7500) a Holandskom (5000). Koncom júla s vlastným formulárom prišiel aj vyhľadávač Bing od Microsoftu, ktorý možno nájsť na adrese www.bing.com/webmaster/tools/eu-privacy-request.

A čo právo na nezabudnutie?

Majú však občania únie zároveň právo na to, aby sa na prehrešky cudzích osôb nezabudlo? Ak váš nový sused bol v minulosti trestaný za znásilnenie, máte právo na to, aby Google pred vami takúto informáciu neskrýval? Väčšina ľudí bude zrejme na tieto otázky odpovedať kladne. Britská spravodajská spoločnosť BBC uverejnila informáciu o tom, že viac ako polovica britských požiadaviek odoslaných v prvých dvoch mesiacoch patrila usvedčeným zločincom vrátane jedného človeka usvedčeného z držania detskej pornografie (snažiaceho sa zmazať odkazy na články hovoriace o danom usvedčení). Tieto informácie sú celkom určite zaujímavé a pre mnohých šokujúce, ale v podstate prakticky irelevantné. Je zbytočné európskej smernici o práve na zabudnutie vyčítať, že požiadavky zasielajú mnohí usvedčení zločinci či sexuálni delikventi. Zločinci môžu tiež požiadať, aby im policajné zložky vyčistili trestný register, rovnako ako vy môžete požiadať starostu či primátora, aby vám postavil zlatú sochu na námestí J. V konečnom dôsledku je dôležité len to, že takýmto neoprávneným žiadostiam sa nevyhovie. Google sa nijako netají tým, že zamieta žiadosti, ktoré súvisia s finančnými podvodmi, zanedbaním starostlivosti, usvedčeniami zo zločinu či inými udalosťami, pri ktorých je zachovanie informácií vo verejnom záujme. Podľa dostupných správ Google odmieta 30 až 50 % požiadaviek, pričom rozhodnutia o relevantnosti žiadostí nie sú ponechávané na algoritmy, ale ich samostatne posudzujú skutočné osoby. Zatiaľ nie je známe, koľko ľudí na to Google a Microsoft vyčlenil, jednotlivé tímy však budú musieť poskytovať služby pre 28 krajín Európskej únie.

S prihliadnutím na dané okolnosti sa množstvo kritiky adresovanej tejto smernici minulo účinkom. Právo na zabudnutie má svoje silné aj slabé stránky, netreba mu však prisudzovať niečo, čím nie je, a stláčať pritom obľúbený červený alarm v podobe pedofílie. Právo na zabudnutie nie je žiadny „nadzákon", ktorý má vyššiu prioritu než právo na slobodu slova alebo médií. Jeho účelom je práve vytvoriť rovnováhu medzi osobným a verejným záujmom. Odstraňovanie odkazov má svoje limity a neslúži na ochranu podvodníkov, zločincov a delikventov. V žiadnom prípade si ho netreba predstavovať tak, že dnes vás pristihnú opitého za volantom a zajtra donútite Google zmazať všetky odkazy na články, v ktorom ste odfotografovaní s autom ponoreným v mestskej fontáne. Na takéto niečo sa právo na zabudnutie nevzťahuje. Týka sa predovšetkým dát, ktoré sú už z dôvodu uplynutia dlhého času od daného incidentu nerelevantné a očividne vás neustále poškodzujú. Je zároveň vhodné pripomenúť, že právo na zabudnutie sa podľa verdiktu Európskeho súdu netýka verejne činných osobností. O zmazanie tak nemôžu žiadať napríklad politici, ktorí by si radi „vyčistili" štít pred nadchádzajúcimi voľbami.

Daný prípad so španielskym občanom, ktorý celý proces odštartoval, je vhodná ukážka správnosti procesu. S daným človekom je ľahké sympatizovať, pretože je vskutku nemilé, ak sa po vyhľadávaní jeho mena zobrazí článok o jeho finančných problémoch, ktoré mal pred 16 rokmi a v súčasnosti sa ho už nijako netýkajú. Skúste si predstaviť, že by vás niekto neustále cudzím ľuďom predstavoval štýlom: „Toto je pán Ján, ktorý bol prepustený z firmy XY." Obzvlášť by to bolo nepríjemné, keby ste boli z danej firmy prepustení pred 10 rokmi a už 9 rokov úspešne pracujete niekde inde. Nie je však zložité vymyslieť si extrémnejší príklad, v ktorom vás obvinia z vraždy. V priebehu súdneho procesu sa pritom ukáže, že obvinenia boli mylné a ste úplne nevinný. Celú udalosť tak hodíte za hlavu, ale kedykoľvek niekto počas nasledujúcich rokov vášho života zadá vaše meno do vyhľadávača, prvý odkaz bude veľkými písmenami hlásiť, že ste čelili obvineniu z vraždy. Je nesporné, že takýto stav by výrazne poškodzoval vašu povesť. Ako nevinný človek, ktorý nikdy z vraždy usvedčený nebol, by ste mohli roky trpieť za to, za čo vôbec nemôžete. Právo na zabudnutie má jednoznačne svoje opodstatnenie a jeho možný prospech je veľmi ľahké vidieť.

Opodstatnenosť tohto práva však neznamená, že nikdy nedôjde k chybám. K významným udalostiam tohto typu došlo začiatkom júla, keď z európskeho vyhľadávania zmizli odkazy na článok z webu BBC o Stanovi O'Nealovi. Tento významný biznismen z Wall Street bol pôvodne hlavou investičnej banky Merrill Lynch, ktorá dostala ťažký úder vo finančnej kríze pre svoje špekulácie na realitnom trhu. Článok z roku 2007 opisuje, ako bol O'Neal donútený k rezignácii po tom, ako jeho ľahkomyseľné investície zapríčinili kolosálne straty banky. Pri zmazaní však zaúradovala výborná stratégia Googlu, ktorý po odstránení každého výsledku z vyhľadávania oznámi túto skutočnosť inkriminovanému médiu, ktorého sa situácia týka. Najmä autor pôvodného článku sa tak postaral o významnú kritiku odstránenia odkazov, v ktorej poukázal na to, že informácie o činoch osoby, ktorá zohrala významnú rolu v štarte celosvetovej finančnej krízy, rozhodne nie sú v súčasnosti neadekvátne ani irelevantné. Vlnu kritiky spustil aj britský denník Guardian, ktorý dostal od Googlu oznámenie o odstránení odkazov na šesť jeho článkov. Prvá polovica z nich sa týkala futbalového rozhodcu, ktorý bol prichytený pri klamstve a následne rezignoval, zatiaľ čo druhá právnika, ktorý sa dostal do problémov so zákonom sám. Po vlne nevôle, ktoré tieto rozhodnutia o odstránení spôsobili, Google všetky inkriminované odkazy obnovil.

V prípade, že sa na základe práva na zabudnutie odstráni z vyhľadávania odkaz tretej strany, majiteľ dostane upozornenie

Aspoň zatiaľ sa zadávatelia neoprávnených požiadaviek nielenže nedočkali zakrytia svojich prehreškov, ale navyše na vlastnej koži pocítili tzv. efekt Streisandovej, ktorý hovorí o tom, že akákoľvek snaha o cenzúru digitálnej informácie vedie k jej ešte väčšiemu rozšíreniu. Efekt je pomenovaný podľa herečky Barbry Streisandovej, ktorá sa v roku 2003 pokúsila odstrániť fotografiu svojej vily z webovej databázy fotiek pobrežia v Malibu. Z dovtedy 6× stiahnutej fotky, o ktorú sa pôvodne nikto nezaujímal, sa stala razom senzácia. V priebehu pár dní si ju stiahlo takmer pol milióna ľudí a ďalšie milióny ľudí ju videli v tisícoch článkov, ktoré o danej udalosti informovali. Táto fotka sa dodnes používa ako názorná ilustrácia tohto sociálneho javu. Takéhoto efektu sa chtiac-nechtiac dočkal aj už spomínaný španielsky občan, ktorý vďaka obťažujúcemu odkazu na aukciu domu celý proces odštartoval. Jeho fotka a situácia sa totiž objavila v tisícoch článkov po celom svete. Ďalšie relevantné odstránenia sa už takejto pozornosti zrejme nedočkajú a efekt Streisandovej sa prejaví pravdepodobne len v prípadoch, keď sa bude niekto snažiť o neoprávnené odstránenie a chybou v rozhodovaní kontrolného tímu sa mu to dočasne podarí. O rozruch sa v tom prípade môže postarať autor alebo redakcia, ktorá za článkom stojí (pokiaľ bude Google na odstránenia naďalej upozorňovať), alebo aj stránka www.hiddenfromgoogle.com, kde môže ktokoľvek oznámiť odkaz, ktorého zmazanie si všimol.

Slabiny a možné konflikty s inými slobodami

Snahy o zneužitie práva na zabudnutie netreba brať na ľahkú váhu a skutočne existujú prípady, keď je dôvod na obavy. Pochybenia tímu, ktorý sa stará o vyhodnocovanie požiadaviek na zmazanie, môžu byť jasným príkladom toho, ako sa celý proces rýchlo môže zmeniť z užitočného na nebezpečný. Negatívne sa k celému procesu postavila Snemovňa lordov (horná komora britského parlamentu), ktorá poukázala na dve jeho slabé miesta. To prvé je fakt, že smernica neberie do úvahy to, že mnohé internetové vyhľadávače sú omnoho menšie než Google a nemôžu si dovoliť obetovať finančné prostriedky na prevádzku kontrolného tímu zaoberajúceho sa veľkým množstvom požiadaviek. Druhý problém je v tom, že rozhodovanie o oprávnenosti a neoprávnenosti cenzorských požiadaviek nepatrí do rúk súkromných spoločností. Kým prvej výčitke sa dá oponovať tým, že malé vyhľadávače majú len zlomkový trhový podiel, menej používateľov a tým aj oveľa menšiu šancu, že niekto bude chcieť na nich právo na zabudnutie uplatňovať, tej druhej sa oponuje len veľmi ťažko.

Peter Fleischer, ktorý v spoločnosti Google zastáva pozíciu hlavného poradcu v otázkach ochrany súkromia, sa vyjadril o práve na zabudnutie veľmi negatívne, pričom vymazávanie odkazov označil ako cenzúru. Problém nakladania s používateľskými dátami rozdelil do troch základných kategórií. Do prvej zaradil dáta, ktoré používatelia nahrajú na svoje sociálne účty a iné služby. Tieto dáta majú ľudia právo kedykoľvek zmazať, takže nejde o žiadnu kontroverznú záležitosť. Podľa neho všetky služby takéto zmazanie umožňujú, takže tento prípad netreba riešiť. Ak napríklad niekto nahrá album svojich fotografií na sociálnu sieť, kedykoľvek ho môže zmazať. Druhá kategória osobných dát podľa neho vzniká, ak si niekto vaše fotografie stiahne a takisto umiestni na internet. Tu už podľa Fleischera dochádza k zložitejšej situácii, pretože sa zasahuje do slobody prejavu. Autor síce môže požiadať danú osobu o zmazanie, ale ak mu tá z nejakého dôvodu nevyhovie, musí celú záležitosť ťahať na súd. To je časovo a finančne náročné a obyčajne to autor rieši sťažnosťou na prevádzkovateľa služby. Pokiaľ zverejnenie fotografie porušuje zákon alebo podmienky používania služby, dočká sa kladnej reakcie. Ale ak nie, poskytovateľ sa dostáva do ťažkej pozície, kde si musí vybrať medzi právom na súkromie a právom na slobodu prejavu. Riešením sú podľa Fleischera dobre nastavené podmienky služby (TOS). Tretiu kategóriu tvoria dáta, ktoré o vás uverejní niekto iný. Podľa Fleischera už v tomto prípade ide o vážny konflikt medzi súkromím a slobodou prejavu, ktorým by sa mal vždy zaoberať len súd, a nie prevádzkovateľ služby. Len ten má totiž potrebné nástroje a prostriedky na dosiahnutie spravodlivého výsledku.

Niektoré dáta vás môžu prenasledovať celý život aj napriek tomu, že za ne nemôžete

Tieto tri kategórie dát sú na prvý pohľad jasne vymedzené a bez problémových definícií. Skutočnosť je však zložitejšia, než sa Fleischer pokúša naznačiť. Problém prvej kategórie je v tom, že v žiadnom prípade neplatí, že každá služba umožňuje používateľovi jednoducho zmazať jeho vlastné dáta. Napríklad podmienky obrázkovej služby TwitPic jasne uvádzajú, že vaše dáta budú pre poskytovateľa a pre tretie strany dostupné aj po tom, ako ich zmažete, a to až dovtedy, kým neuplynie „z komerčného hľadiska primeraná lehota". Ak teda poskytovateľ bude mať z vašich dát komerčný osoh, ponechá si ich a je mu jedno, že ste ich sami zmazali. Podmienky mnohých služieb (TOS) sú pritom písané tak, že poskytovateľovi dávajú právo na akúkoľvek zmenu. V momente, ako používateľ začína službu využívať, mu môže byť zmazanie dát ešte k dispozícii, ale o pár mesiacov už môže byť všetko inak a v čase, keď bude chcieť svoje dáta naozaj odstrániť, mu to už podmienky služby dovoľovať nebudú. Najväčší problém druhej kategórie je ilúzia bezpečnosti uloženého obsahu. Existujú totiž služby, ktoré v používateľovi vyvolávajú dojem, že kopírovanie alebo uchovávanie dát treťou stranou nie je možné. Typickým predstaviteľom takejto služby je obrázková služba Snapchat, ktorá umožňuje používateľovi nastaviť krátky limit, na ktorý sa obrázky ostatným ľuďom zobrazia (1 až 10 sekúnd). Používatelia nemajú v danej mobilnej aplikácii možnosť dáta uložiť a po uplynutí nastaveného času sa fotografie zmažú aj zo serverov. Naivná osoba tak dokáže zverejniť dokonca aj svoje fotky v Adamovom či Evinom rúchu, pretože sa domnieva, že ho služba chráni a fotky budú hneď preč a poslúžia len ako šteklivá momentka v spomienkach. Zbehlejší používatelia si však fotku dokážu uložiť snímkou obrazovky a majú možnosť ju v budúcnosti zneužiť. Pri viac ako 30-miliónovej členskej základni a viac ako 400 miliónoch zverejnených obrázkov denne nejde v prípade Snapchatu o žiadneho trpaslíka. Existujú aj projekty, ktoré sa hrajú s konceptom krátkodobej sociálnej siete. Príkladom môže byť Sobrr, ktorý sľubuje exspiráciu všetkých dát do 24 hodín. Ilúzia toho, že nič nie je uchované, tak môže pokročiť na ďalší stupeň. Nechávať dôležité rozhodnutia v rámci tretej kategórie osobných dát čisto len na súd nemusí byť vždy najlepšia možnosť. Ako príklad nám môže slúžiť čoraz rozšírenejší fenomén, ktorým je „revenge porn". Ide o amatérske pornografické video natočené v priebehu partnerského vzťahu, ktoré jedna zo zainteresovaných osôb zverejní na internete po rozchode ako svoju pomstu. Ak sa video rozšíri, je jeho kompletné odstránenie z internetu nemožné, ale používateľ môže mať aspoň šancu na to, aby zabránil jeho priamemu spojeniu so svojím menom. Jednoduchý proces doloženia totožnosti je oveľa rýchlejší a bezbolestnejší než dlhodobý a ponižujúci súdny proces.

Mazanie odkazov utrhnuté z reťaze

Aj keď niekoľko stoviek tisíc zmiznutých odkazov v súvislosti s európskym právom na zabudnutie môže pôsobiť na prvý pohľad desivo, v porovnaní s rozbesnenými organizáciami na ochranu autorských práv ide len o jemný vánok žijúci vedľa hurikánu. V úvode článku sme upozornili na to, že mazanie odkazov z vyhľadávačov nie je žiadna novinka a takéto právo uplatňujú už roky spoločnosti z hudobného a filmového priemyslu (prípadne ich zástupcovia z protipirátskych organizácií). Tieto zásahy sú v USA vykonávané na základe DMCA (Digital Millennium Copyright Act), čo je rozsiahly americký zákon na ochranu autorských práv. Tento zákon má špeciálnu klauzulu, známu ako Safe harbor (bezpečný prístav), ktorá spoločnostiam prevádzkujúcim služby umožňuje, aby neboli trestané v prípade, že na oznámenia porušenia autorského práva rýchlo reagujú zmazaním. To znie síce na pohľad dobre, v skutočnosti však tento princíp viac-menej slúži na digitálne šikanovanie. Google je napríklad povinný odstraňovať odkazy, ktoré mu jednotlivé filmové či nahrávacie štúdiá nahlasujú ako nelegálne (smerujú na neautorizované kópie chránených diel), a keby to neurobil, považovalo by sa to za nespoluprácu a mohol by byť súdený za distribúciu nelegálneho obsahu (alebo za napomáhanie).

V roku 2011 bol Google týmto spôsobom donútený zmazať takmer 10 miliónov odkazov. V roku 2012 ich počet stúpol na viac ako 50 miliónov a v minulom roku na neuveriteľných 235 miliónov. Aj pri takomto obrovskom čísle je však už dnes prakticky isté, že tento rok bude rekord opäť prekonaný. Za prvých sedem mesiacov bol totiž Google donútený k zmazaniu 174 miliónov odkazov. Pokiaľ sa teda tohtoročný trend výrazne nezmení, na konci roka by mal byť súčet v okolí 300-miliónovej hranice. Triezvy odhad hovorí, že v budúcom roku bude Google na základe požiadaviek DMCA mazať približne jeden milión odkazov denne. Pri takomto obrovskom množstve požiadaviek musí byť jasné, že nejde o ručnú prácu. Odkazy zväčša zberajú automatické nástroje a následne sú v jednej žiadosti, obsahujúcej napríklad 10 000 položiek, odoslané Googlu na odstránenie. Google pre ich obrovský počet takisto musí používať automatické nástroje, a tak neprekvapí, že na oboch stranách dochádza k chybám. Na strane odosielateľa je chyba v tom, že určité percento automaticky zozbieraných odkazov nesmeruje na nelegálny obsah a na strane Googlu sa chyba automatických mechanizmov prevtelí do toho, že neplatné požiadavky nie sú rozpoznané a odkazy sú odstránené. Čísla pritom nie sú malé. V minulom roku Google zadržal 21 miliónov chybných požiadaviek, čo je 9 % z celkového počtu. Niektoré spoločnosti sú pritom značne chybovejšie než iné. Napríklad spoločnosť Lynda, zaoberajúca sa výrobou videokurzov, odoslala v roku 2013 bezmála milión žiadostí, z čoho takmer 60 % bolo neoprávnených. Neslávna bola aj snaha nahrávacieho štúdia Warner (zastupuje ho RIAA), ktoré sa môže pochváliť chybovosťou až 25 %.

Na základe DMCA sa súčasnosti odstraňuje okolo 6 miliónov odkazov týždenne a ich počet neustále stúpa

Chyby pritom v žiadnom prípade nebývajú neškodné a triviálne. Napríklad v roku 2012 žiadosti protipirátskej organizácie LeakID obsahovali odkazy na články Wikipédie, CNN, BBC a Washington Post. V minulom roku Google upozornil na žiadosť od spoločnosti NBC Universal, ktorá sa pokúsila o zablokovanie odkazov vedúcich na celé cloudové úložisko Mega. Pravdepodobne najhumornejšie však dopadli žiadosti od protipirátskej organizácie DtecNet, ktorá sa v snahe o ochranu autorských práv TV stanice HBO pokúsila v minulom roku o odstránenie odkazov, ktoré viedli na elektronický obchod HBO, kde spoločnosť predáva svoje seriály na DVD a Blu-ray. V takýchto prípadoch ide o zjavné chyby procesu, ale nie vždy je situácia jasným omylom a občas je ťažké ubrániť sa myšlienkam na úmyselnú cenzúru. Ide najmä o prípady, pri ktorých sa žiadalo odstránenie odkazov vedúcich na články webu www.torrentfreak.com, čo je spravodajský web zaoberajúci sa problematikou pirátstva a autorského práva, pričom často poukazuje na obrovské chyby protipirátskych organizácií. Podobne podozrivo pôsobili žiadosti mnohých protipirátskych organizácií, ktoré sa v minulom roku pokúšali zmazať odkazy na dokumentárny film o tvorcoch PirateBay, ktorý bol šírený zadarmo. Automatické mechanizmy Googlu, ktoré žiadosti posudzujú, určite spozornejú v prípadoch, keď odkazy vedú na významné stránky. Najhoršie prípady zneužitia teda zachytia. Omnoho horšie to však bude s blogovými príspevkami či malými webmi, ktorých odkazy môžu byť neprávom odstránené bez toho, aby si to niekto všimol.

Opantanie mocou vyplývajúcou zo zákona typu „maž, čo ti kážem, lebo inak bude zle", je v posledných rokoch v USA častý jav. Niekoľko protipirátskych a nahrávacích spoločností sa pokúša už dlhší čas americký súdny systém presvedčiť, že Google a obdobné spoločnosti by odkazy mali mazať samy a bez upozornenia. Vhodný príklad takéhoto konania je žaloba prebiehajúca v rokoch 2007 až 2013, v ktorej Viacom požadoval od Googlu odškodné vo výške miliardy dolárov za to, že z YouTube neodstraňuje nelegálne nahratý obsah, na ktorý má Viacom autorské právo. Podľa Viacomu je totiž nad slnko jasnejšie, ktoré odkazy vedú na nelegálny obsah a ktoré nie. Demonštrácia tohto faktu sa mu však na súde veľmi nepodarila, pretože ním generovaný zoznam obsahoval aj stovku odkazov na videá, ktoré Viacom sám na YouTube legálne nahral (Google tento súdny proces trvajúci šesť rokov napokon vlani vyhral). Známe sú aj pokusy o zabránenie tomu, aby sa po zadaní názvu pesničky do vyhľadávania ponúkalo dokončenie hľadaného výrazu so slovami ako download či mp3. Absurdnosť takejto snahy je pri tom zrejmá, pretože na daných výrazoch nie je nič nelegálne a ich význam v rámci trhu sa rýchlo mení. Kým pred pár rokmi mohlo ísť o problém, v súčasnosti stiahnutie MP3 ponúkajú aj regulárne platené služby a takéto konanie by predajcov skôr poškodzovalo. Zrejme najviac alarmujúco však pôsobia sťažnosti, pri ktorých sa zástupcovia nahrávacieho priemyslu sťažujú, že odkazy na niektorých predajcov skrátka nie sú dosť vysoko (o takéto niečo sa pokúsila v roku 2012 RIAA v súvislosti s iTunes).

Mazanie odkazov z vyhľadávačov je vzhľadom na obrovské rozšírenie týchto služieb vážna téma. Právo na zabudnutie vyvoláva kontroverzie a možné nebezpečenstvá netreba brať na ľahkú váhu. Princíp daného práva nie je zlý, je však jasné, že potrebuje doladenie, a to hlavne v súvislosti s tým, ako sa jednotlivé prípady posudzujú. V tieni tohto problému však žije obluda, ktorá každý mesiac pohlcuje desiatky miliónov odkazov, ktoré sú posudzované len automatickými systémami. Vo svojom jadre má táto iniciatíva takisto dobrý úmysel (ochranu tvorcov a majiteľov diel), ale konanie protipirátskych organizácií, ktoré sa s pocitom moci a neomylnosti pohybujú ako slon v porceláne, je vážny problém, ktorý nemožno prehliadať. Pri niekoľkých stovkách miliónov zmazaných odkazov ročne totiž bezpochyby automatickým systémom prekĺzavajú aj milióny neoprávnených požiadaviek. A nad tým sa už rozhodne nedá mávnuť rukou.