Neopraviteľný hardvér a životnosť elektroniky – 1. časť

Čo sa môže pokaziť, to sa napokon vždy aj pokazí. Niekedy sa to však stihne pokaziť skôr, ako by sme si želali. Životnosť notebookov, smartfónov či počítačových komponentov je častá téma diskusie používateľov. Nikto nechce mať s produktom viac starostí než úžitku a nikto nechce vyhodiť peniaze za niečo, čo prestane fungovať skôr, než si dokáže nahradiť vlastnú cenu. Čo sa však kazí najviac a prečo sa mnohé produkty nedajú ľahko opraviť? Na to odpovieme práve v tomto článku.

Skúste si odpovedať: Mal by sa dať notebook, smartfón či iný IT výrobok opraviť za rozumnú cenu? Ak stojí nejaký výrobok 500 eur a pokazí sa v ňom malá súčiastka za pár centov, je zrelý na smetisko alebo by sa mala dať táto súčiastka ľahko podomácky vymeniť a umožniť, aby produkt slúžil ďalej? Kedy vlastne výrobok patrí do koša? Ide o otázky, na ktoré sa dá nazerať z mnohých uhlov pohľadu, pričom vždy na ne dostaneme inú odpoveď. Každá oprava je bezpochyby zložitá záležitosť.

Nie každý človek je servisný technik, rovnako ako nie je každý ani lekár. Ak nás trápi choroba, zájdeme si k doktorovi, teda k odborníkovi, ktorý nás vylieči. No ak sa doma porežeme nožom pri krájaní cibule, ranu si sami vydezinfikujeme a zalepíme náplasťou. Ide totiž o malé poranenie, ktoré si prakticky každý dokáže ošetriť sám. Podobne je to aj v prípade počítačov. V posledných dvoch desaťročiach si ľudia zvykli na to, že modularita desktopov umožňuje ich ľahký servis a úpravu. Samozrejme, nie každý si pri poruche základnej dosky alebo grafickej karty dokáže komponent sám vymeniť za nový. Dôležité však je, že tá možnosť tu je a je obvykle nenáročná. Ak vám ho nevymení skúsenejší kamarát, vymení vám ju za malý poplatok alebo dokonca občas aj zadarmo obchod/servis, v ktorom si kúpite novú. Hlavné je, že porucha jedného komponentu neznamená, že treba vyhodiť všetky ostatné. Nemusíte si teda celú zostavu kúpiť novú. To je skutočná výhoda pomerne otvorenej modularity.

Pri otváraní Microsoft Surface 2 musíte prekonať poriadnu dávku lepidla

Neopraviteľnosť ako následok ústupu od modularity

Notebooky sa v predajoch vyhupli pred desktopy v roku 2009. Mnohí ľudia ich začali preferovať nielen preto, že si ich poľahky môžu prenášať do práce, školy či postele, ale aj preto, že vyzerajú viac „in". Z hľadiska funkčného zloženia komponentov ide o totožné stroje. Husté naskladanie súčiastok do úzkeho tela si však zákonite musí vybrať svoju daň. Nemáme pritom na mysli limit z hľadiska výkonu (z dôvodu generovania priveľkého množstva tepla, ktoré sa nedá efektívne odviesť), ale z hľadiska modularity, a teda aj ľahkej opraviteľnosti.

V prípade notebooku používateľovi zostala možnosť ľahkej výmeny pokazeného pevného disku, optickej mechaniky a operačnej pamäte (a často aj možnosť jej rozšírenia). Vzhľadom na prítomnosť portov USB sa dá hovoriť aj o základnej rozšíriteľnosti o ďalšie komponenty, ako napríklad externý disk, TV tuner či sieťovú „kartu" USB, pomocou ktorej sa môže nahradiť poškodený integrovaný čip na základnej doske. To, o čo používateľ prišiel, je jednoduchá náhrada grafickej karty a základnej dosky. Komponenty sa síce vymeniť dajú, no problém je v tom, že obyčajne len za prakticky identické kópie. Je to z toho dôvodu, že šasi, teda telo notebooku, je pre ne usporiadané rozmiestnením vnútorných komponentov, otvormi na výstupy (napájanie, USB a ďalšie konektory) a celým systémom chladenia.

Na výber tak zrazu nie je z dlhého zástupu modelov, ktoré sa dajú samostatne kúpiť, ale je tu len jeden konkrétny model od pôvodného výrobcu. Ten navyše nezriedkavo dokáže zohnať len autorizované servisné stredisko. Asi netreba dodávať, že výmena je zrazu okamžite finančne náročnejšia. V niektorých prípadoch sa dá stretnúť aj s tým, že sa cena vyšplhá aj na viac ako 50 % nákupnej ceny celého notebooku. V takom prípade už oprava prestáva byť žiadaná, pretože je zvyčajne bezpečnejšie kúpiť nový produkt (nikdy totiž neviete, za aký čas sa vám na opravovanom kuse pokazí ďalší komponent).

Pokiaľ ideme ešte do menších rozmerov, teda k smartfónom a tabletom, situácia sa ešte zhorší. Z dôvodu malého a hlavne úzkeho tela sa z modulárnych konceptov dostávame k jednoliatym doskám, na ktorých je všetko integrované, respektíve osadené pomocou puzdier BGA neodoberateľných v domácich podmienkach. To nie je nič zvláštne a rovnakým spôsobom je napríklad pripájaný graficky čip ku grafickej karte.

Kým však grafickú kartu môžeme vymeniť samostatne a stále nám zostanú všetky ostatné komponenty desktopu, v prípade smartfónu či tabletu musíme odobrať dosku so všetkými komponentmi, čím sa pri oprave dostaneme takmer na cenu kompletného produktu. Prakticky jediný komponent, ktorý na telefónoch dlhodobo umožňoval ľahkú používateľskú výmenu, je batéria. Je to hardvér pracujúci na základe elektrochemického procesu (pri napájaní elektroniky sa jej chemická energia premieňa na elektrickú, zatiaľ čo pri jej nabíjaní je tento proces opačný).

Počas svojho života prejde mnohými nabíjacími cyklami a vzhľadom na chemické procesy prebiehajúce vnútri jej článkov sa jej kapacita postupne znižuje. Na rozdiel od ostatných komponentov je teda jej výkon čoraz nižší, až klesne na takú úroveň, keď sa nedá prakticky používať a zvládne zariadenie napájať len pár minút. Z tohto dôvodu sa na batérie nevzťahuje dvojročná záruka, ale len šesťmesačná. Je teda žiaduce, aby sa batéria dala v prípade potreby jednoducho a pokiaľ možno aj lacno používateľsky vymeniť za novú.

Moderný trend v oblasti smartfónov, tabletov i ultrabookov je však taký, že batéria je používateľsky už nevymeniteľná. Do zariadenia je problém dostať sa bez toho, aby sa poškodilo, pričom batéria je ku konštrukcii prichytená poriadnou dávkou lepidla. Na obrázku môžete vidieť násilné odliepanie batérie Apple iPad Air. Na pomoc si treba vziať poriadne pevnú kartu, ktorou sa postupne snažíte ohybnú Li-Ion batériu s kapacitou 8827 mAh oddeliť od krytu.

Možnosť vymeniť opotrebovanú batériu je na mnohých zariadeniach minulosťou. Výrobcovia dávajú prednosť jej poriadne silnému prilepeniu k obvodovej konštrukcii ako v tomto prípade na Apple iPad.

Podľa Applu sú súčasné prilepené batérie v iPadoch, iPhonoch a MacBookoch nevymeniteľný komponent. Pokiaľ prinesiete takéto zariadenie do autorizovaného servisu Applu a žiadate (kupujete si) jej výmenu, odoberie sa aj so zadným krytom. Pri výmene teda dostávate nový zadný kryt, na ktorom je nová batéria nalepená už v procese výroby jednotlivých dielov šasi. Výmena takýmto spôsobom, navyše len za originálny model je obvykle značne finančne náročná a každý si ju dobre rozmyslí. Mnoho ľudí však nechce svoj notebook či smartfón používať iba 1 ÷ 2 roky, ale pokojne aj 4 ÷ 5 rokov. Pritom sa však dostávajú už ďaleko za zvyčajnú životnosť batérie a nemožnosť jej lacnej výmeny mnohých zamrzí. Otázne teda je, prečo výrobcovia k prilepeným batériám, ktoré sa nedajú vymeniť, pristupujú? Mnoho používateľov má v diskusiách jasno a výrobca podľa nich iba chce, aby výrobok čo najrýchlejšie (rozumej po skončení záruky) doslúžil a zákazník si musel kúpiť nový. A ak zákazník predsa len chce batériu vymeniť, musí to urobiť u výrobcu, ktorý si na tom riadne namastí vrecko, pretože mu nikto nerobí neželanú konkurenciu.

Bolo by však nesprávne, keby ste nazerali na prilepené batérie iba z tohto hľadiska. Zabránilo by vám to totiž vidieť iné príčiny, ktoré môžu byť významnejšie. Keby výrobca takto postupoval len z dôvodu vlastnej zákernosti, ľahko by sa to mohlo obrátiť proti nemu (zákazník by mohol dať prednosť konkurencii). Namiesto hlúpeho prístupu „ pokazme náš výrobok čo najrýchlejšie, aby si zákazník kúpil od nás nový," sa zameriava skôr na to, aby pre zákazníka bol nový produkt atraktívnejší ako starší. Moderný trend je pritom jasný - ľudí lákajú štíhlejšie a na pohľad krajšie zariadenia.

Zariadenie sa však nedá zmenšovať donekonečna, a pokiaľ výrobca chce na novom modeli ušetriť ďalší milimeter, odstránenie nosnej konštrukcie batérie a zrušenie potreby otvárateľného zadného krytu mu túto výhodu môže poskytnúť. Porovnajte si napríklad externe prístupnú batériu bežného notebooku s internou batériou ultrabooku. Externá batéria potrebuje veľký a trvanlivý konektor, ktorý vydrží odpájanie a pripájanie. Batéria musí byť ľahko vyberateľná a mať pevné a odolné miesto v tele notebooku. Musí byť umiestnená v dostatočne hrubom a odolnom tele, aby ju nebolo možné poškodiť zvonku. Musí mať nejaký zabezpečovací mechanizmus, ktorý sa bude dať pri jej vyberaní odomykať, atď.

Naproti tomu interná batéria neurčená na výmenu môže mať tenké telo, maličký konektor pripojený drôtikmi (nikto s ňou totiž nebude manipulovať) a menej odolnú konštrukciu, pretože ju chráni telo zariadenia. Nepotrebuje žiadny zámok ani konštrukciu na uchytenie, jednoducho sa len prilepí rovno na vnútornú stenu obvodovej konštrukcie. Asi netreba dodávať, ktoré riešenie je menšie a lacnejšie. Výrobca teda dosiahne žiadané zúženie a navyše ako bonus môže ultrabook alebo smartfón nedobytne uzavrieť, čím pôsobí napohľad celistvejšie.

Ak zároveň prilepením zvýši pevnosť a zabráni tretím stranám ponúkať lacnejšie náhradné batérie, sú to dva zásahy v jednom. Takisto pre neho nie je na škodu, ak v čase sprístupnenia nového a lepšie vyzerajúceho modelu už ten starý pomaly zákazníkovi dosluhuje a bude sa po novom pozerať tak či tak. Naproti tomu nevýhody prilepovanie batérií takmer nemá. Počet ľudí, ktorí batériu túžia vymeniť, je vcelku malý a o pozáručné opravovanie tretími stranami výrobca príliš nestojí. Pokiaľ navyše ide o firmu, ako je Apple, ktorý sa snaží vyvolať dojem exkluzivity a imidžu, ráta sa aj s tým, že zákazníci prehnane staré zariadenia nikdy prevádzkovať nebudú.

Aktuálny 15" MacBook od Apple. Dole články batérie prilepené o telo, naľavo neštandardná karta s SSD neumožňujúca výmenu a v strede plne integrovaná operačná pamäť s čipmi osadenými rovno na základnej doske. Zabudnite na jej nahradenie či upgrade.

Princíp čoraz horšej rozobrateľnosti produktu nie je len doména Applu a tento smer nabrali aj iní výrobcovia. Prstom sa dá ukázať napríklad na Microsoft a jeho Surface Pro 2, ktorý do rozmeru tabletu natlačil prakticky plnohodnotný notebook (procesor Intel Core i5, 4 GB RAM, disk SSD s kapacitou 64 až 512 GB, štandardný port USB). Pri otváraní krytu si pripravte teplovzdušnú pištoľ na roztavenie poriadnej dávky lepidla, ktoré celé zariadenie drží pokope (pozri obrázok).

Vnútri vás čaká 90 skrutiek. Ani tento počet však nestačil na to, aby sa nejaké ušli pre batériu, takže je iba prilepená na zadný kryt. Obdobne katastrofálne je na tom s otvárateľnosťou aj smartfón HTC One, ktorý takmer nemožno rozobrať bez viditeľného poškodenia krytu. Kým zadný panel sa ešte dá odobrať relatívne ľahko, problém je oddeliť základnú dosku. Až pod ňou sa však nachádza batéria, pričom oba tieto komponenty musíte odobrať, aby ste sa dostali k displeju, čo je najčastejšie vymieňaný komponent smartfónov pri opravách.

Človeka pri pohľade na produkty Applu a HTC až láka povedať, že je to všetko nevyhnutná daň za stále sa zmenšujúcu veľkosť a zvyšujúci sa výkon. Potom sa však pozrie na Samsung, ktorý je najväčším výrobcom smartfónov na svete, a vidí, že jeho vlajkové lode Galaxy S až S5 patria k svetovej špičke z hľadiska výkonu i tenkých rozmerov, pričom majú stále ľahko prístupnú a vymeniteľnú batériu. Všetko je to teda zrejme len otázka priorít. Uvidíme, či Samsungu tento prístup vydrží.

Výrobcovia každopádne túžia vyrobiť čo najtenšie zariadenia, ktoré sú dnes v trende. Navyše ich chcú vyrobiť čo najlacnejšie, takže riešením je maximálna integrácia. Modularita počítačov sa tak čoraz viac vytráca. Zabránenie jednoduchým opravám, pri ktorých by sa použili komponenty tretích strán, je zároveň vítaný bonus (pre výrobcu, nie zákazníka). Extrémnejší príklad čoraz väčšej integrácie ponúkajú notebooky MacBook Pro, ktoré majú na základnej doske osadené napevno aj čipy operačnej pamäte (podobne ako tablety a smartfóny). Výmena pamäte v prípade poruchy alebo jej rozšírenie na vyššiu kapacitu teda z používateľského ani bežného servisného hľadiska nie je možná. Nechýba ani prilepená nevymeniteľná batéria a všetko korunuje proprietárne riešenie disku SSD, ktorý sa nedá vymeniť za štandardné 2,5" varianty mSATA alebo M.2.

Opraviť alebo vyhodiť?

Nejeden človek sa zdráha nefunkčný výrobok vyhodiť. Ak vám dnes znenazdania prestane fungovať tablet či notebook, ktorý vám ešte včera dobre slúžil a postačoval, zrejme sa pozastavíte a poviete si: „A nedalo by sa to ešte nejako opraviť?" Čím je výrobok novší, tým väčšie nutkanie na opravu máme. Na Slovensku je pritom tento efekt ešte znásobený tým, že za dané produkty dávame podstatne väčšiu časť mesačnej výplaty než obyvatelia západnej Európy či Severnej Ameriky. Obzvlášť nám je ľúto vyhodiť výrobok vtedy, ak sa nám oprava zdá triviálna.

Typický príklad je napríklad notebook, ktorému sa pri manipulácii zlomí konektor napájania. Počítač je vcelku dobrý, lenže sa už nedá zapojiť do elektrickej siete a v momente, keď sa batéria vybije, natrvalo sa odmlčí. Určite vám nenapadne, že je zrelý na vyhodenie. Veď ani dobré nohavice neodhodíme do smetného koša preto, lebo nám z nich odletí gombík. Vezmete notebook do autorizovaného servisu výrobcu a očakávate, že za výmenu konektora zaplatíte zopár eur. Na svoje prekvapenie zistíte, že ste si to predstavovali jednoducho. Konektor je integrovaný do základnej dosky a samostatne sa nedistribuuje. Treba teda vymeniť základnú dosku, na ktorej výrobu má výrobca monopol a oznámi vám napríklad cenu 250 eur. Potom je pre vás už situácia jasná a namiesto absurdnej výmeny si napríklad kúpite nový notebook za 400 eur.

Výrobca Boogie Boardu zastáva názor, že po vybití jednorazovej batérie za pár centov patrí celý kresliaci tablet do koša

Takmer na každom zariadení sa v priebehu jeho života môže objaviť drobný technický problém, ktorý potenciálne môže byť schopný výmenou opraviť aj amatér. Ako príklad môžeme uviesť výmenu klasického bytového vypínača svetla na stene. V prípade záujmu môžeme na výmenu zavolať elektrikára, ale takmer každý šikovný človek, ktorý aspoň raz videl, ako výmena prebieha, vie, že ide o triviálnu záležitosť a zvládne ju aj sám. Podobne sa dá nazerať aj na komponenty desktopov a niektorých notebookov, ktorých výmena zvyčajne nie je náročná a pri výrobe bolo zohľadnené to, že vymenené môžu byť.

Človek však zostane zaskočený v prípade, keď očakáva triviálnu výmenu, no zistí, že jej výrobca zabránil. Dobrý príklad je jednoduchý tablet Boogie Board, ktorý sa dá kúpiť za cenu okolo 30 eur. Ide o jednoduché jednoúčelové zariadenie s 8,5" čiernobielym displejom, ktoré slúži na zapisovanie krátkodobých poznámok alebo kreslenie. Vhodný je najmä pre deti , pretože ide prakticky o elektronický variant tabule, na ktorú sa píše kriedou. Priloženým dotykovým perom nakreslíte obrázok, a keď ho už nepotrebujete, stlačením tlačidla ho zmažete. Zariadenie spotrebúva energiu len v momente, keď sa displej maže.

Výrobca teda udáva, že vstavaná batéria nie je problém a vydrží mnoho rokov (tablet nemá možnosť nabíjania). Záleží na tom, ako často zariadenie budete používať, ale aj pri veľmi zriedkavom používaní sa batéria vybije približne po dvoch rokoch. V tomto momente by ste podľa výrobcu mali zariadenie vyhodiť. Môžete sa však vzoprieť, odlepiť vrchnú nálepku a odhaliť štyri malé skrutky. Po ich odskrutkovaní sa dá odklopiť plastový panel, pod ktorým je malá základná doska zariadenia. Tu nájdete osadenú gombíkovú batériu CR2032, známu zo základných dosiek počítačov a inej elektroniky, pričom sa dá kúpiť za 60 centov až 1 euro. Aj keď má batéria bezpečnostnú západku, je ešte aj priletovaná, takže ju musíte násilne vylomiť a nahradiť novou, ktorá vďaka západke drží dobre aj bez spájkovania.

Výrobca môže argumentovať tým, že sa snažil batériu dobre zabezpečiť, pretože zariadenie používajú často nešetrne aj malé deti, faktom však je, že západka je dostatočne pevná a batériu navyše pritláča na miesto aj telo zariadenia. To, že výrobca používateľa neupozornil na možnosť výmeny batérie, je absurdné. Celkom dobré zariadenie, ktoré pre svoju jednoúčelovosť pripomína obyčajný papier a nikdy nezastará, tak často putuje na smetisko len z toho dôvodu, že sa vybije jednorazová batéria za pár centov. Výrobca (Improv Electronics) si našťastie kritiku vzal k srdcu a na novej 10,5-palcovej verzii tabletu pribudol nad batériou malý poklop (podobný ako na ovládačoch TV), ktorého náklady na výrobu zrejme neboli väčšie ako pár centov.

Výrobcovia si občas nezmyselnosť niektorých postupov uvedomia a snažia sa situáciu zlepšiť (aj keď občas potrebujú postrčiť pohrozením od regulačných orgánov). Dostať nálepku neekologickej spoločnosti dnes žiadna firma nechce. Jedna z chvályhodných snáh posledného obdobia je iniciatíva na univerzálne nabíjanie smartfónov cez konektor USB. Situácia sa od roku 2012 v tomto smere výrazne zlepšuje, a hoci stále nie je dokonalá, uberá sa správnym smerom.

Všetci si však určite pamätáme nedávne časy, keď ktoré výrobcovia dokázali na nabíjanie vyprodukovať obrovský zástup konektorov. Situácia bola až taká absurdná, že aj keď mala celá rodina telefóny od jediného výrobcu, nebolo nezvyčajné, že každý používal inú nabíjačku. Dôvod, prečo sa vzájomne líšili, pritom takmer nikdy nebol technologického rázu. Ich dodatočné predávanie pre každý model zvlášť (pri poruche) bolo pre výrobcu skrátka ekonomicky výhodné, najmä ak si za ne pýtal absurdné ceny okolo 20 či 30 eur. Jedna z obvyklých porúch takýchto nabíjačiek je, že veľmi tenký káblik sa pri ohýbaní zlomí a nabíjačka prestane fungovať.

Často k tom dôjde hneď pri zástrčke, a preto stačí káblik skrátiť napríklad o 5 cm a znovu ho pripojiť. Nejde o nič zložité, a pokiaľ zvládnete vymeniť vypínač svetla na stene, zvládnete aj toto. Respektíve zvládli by ste, keby sa výrobca pri niektorých modeloch nerozhodol, že variant s jednou vonkajšou a dvoma vnútornými skrutkami zrejme príliš predražuje výrobu. Nahradil ich teda neprístupným variantom zataveným v plaste. Nielenže vám neumožnil to, aby ste použili jednu z nabíjačiek, ktorých ste mali plnú domácnosť, ale ešte vám aj zabránil jednoducho opraviť tú jedinú správnu. Nejde pritom ani tak o to, aby človek ušetril 20 či 30 eur za predražený nový kus . Horšie je, že si stále dokola kupuje vcelku totožnú náhradu a jej staré a na 99 % funkčné identické kópie sa hromadia na smetisku.

V mnohých prípadoch je snaha výrobcu zabrániť používateľovi v otvorení zariadenia oprávnená, pretože vnútri nie sú amatérsky opraviteľné prvky. Často postačí to, že namiesto obvyklých krížových skrutiek použije také, ku ktorým väčšina obyčajných ľudí nemá v domácnosti náradie. Typický príklad je pevný disk, na ktorom nájdete skrutky s drážkami typu Torx. V servisnom stredisku, ktoré sa zaoberá napríklad záchranou dát, sú takéto skrutkovače samozrejmosť, takže pri otváraní žiadny problém nevzniká.

V bežnom obchode s náradím si síce takéto skrutkovače môže kúpiť ktokoľvek (prvý raz sa začali používať pred viac ako 50 rokmi), ale vďaka menšiemu rozšíreniu si stále svoju „bezpečnostnú" funkciu plnia. Občas to nejakému výrobcovi nestačí a použije vlastný návrh skrutiek, ktorý dovtedy nikto ešte nevidel. Príkladom by mohli byť skrutky Pentalobe, ktoré používa na mnohých svojich produktoch Apple. Ide o jeho vlastný výrobok a v čase, keď sa prvýkrát objavili (2009), pre ne neexistovalo žiadne voľne dostupné náradie. Pokiaľ však v zariadení nie je nič, čo by sa dalo amatérsky a bez akýchkoľvek znalostí vymeniť (čo sa nedalo povedať o spomenutom tablete Boogie Board), je takéto použitie v poriadku.

Koniec koncov, ak sa vám napríklad pokazí monitor alebo televízor, len málokomu napadne, že by ho mal otvoriť a pozrieť sa dovnútra. Prečo by to robil? Aj tak mu odhalená elektronika nič nepovie. V tomto momente sú najpravdepodobnejšie dva scenáre. Pri prvom si človek povie: „No čo, aj tak som si už dlhšie plánoval kúpiť väčší a lepší televízor. Nastal správny čas." Starý televízor tak putuje do zberu a jeho miesto zaujme nový kus. Druhý prípad je, že si človek povie: „Veď tá telka mi doteraz úplne postačovala. A novú by som si kúpil aj tak takú istú. Skúsim ju zaniesť do servisu, možno sa to bude dať opraviť za zlomok ceny nového televízora." Odnesie ju teda do opravy, kde ju technik otvorí a vymení napríklad pár nafúknutých kondenzátorov. Televízor tak uvedie do prevádzky za cenu niekoľkých desiatok eur (po započítaní svojej práce).

Nefunkčnosť zariadenia často spôsobuje poškodené prepojenie BGA čipu a základnej dosky. Špecializovanými zariadeniami a postupmi možno čip oddeliť, očistiť, osadiť novými guľôčkami a nataviť späť na základnú dosku.

Čo však náročnejšie opravy? Ak prídete s notebookom po skončení záručnej doby do autorizovaného servisu, zvyčajne vám ponúknu na výmenu celý komponent. Ak je teda chybná základná doska, ponúknu vám novú. Problém je v tom, že cena sa nezriedkavo blíži novému notebooku. Naproti tomu neautorizovaný servis vám môže ponúknuť rovno opravu komponentu, čo môže byť značne finančne lákavejšie. Ide najmä o odobratie poškodeného integrovaného obvodu (napr. južný mostík, grafické jadro a podobne) a jeho nahradenie novým. Cena opravy sa tak môže zredukovať napríklad z 300 na 100 eur.

V mnohých prípadoch dokonca ani nie je poškodený čip, ale len jeho spojenie BGA so základnou doskou. Toto spojenie je tvorené množstvom malých roztavených guľôčok, pričom pod vplyvom teploty a iných faktorov sa spoj môže poškodiť a jeden alebo viac kontaktov prestane doliehať na dosku. Čip tak začne vykazovať chyby alebo úplne prestane fungovať. Pomocou špecializovaných nástrojov sa môže vykonať tzv. rework, teda prepracovanie, pri ktorom sa buď ohrevom pretavia existujúce spoje (reflow), alebo sa celý čip od dosky oddelí, očistí a nanovo k doske guľôčkami pripevní (reball). Po očistení treba na čip umiestniť šablónu jeho spojení, vložiť do nej nové guľôčky, roztaviť ich a prichytiť na čip.

Následne sa celý čip aj s prichytenými guľôčkami umiestni na dosku a opätovaním roztavením guľôčok sa s ňou prepojí. Cena takýchto úkonov (reflow alebo reball) sa obvykle pohybuje v rozsahu 20 až 40 eur. Kvalita celého úkonu sa však často líši a závisí od toho, akú kvalitnú reworkovú stanicu má servis k dispozícii a aký postup používa. Po takýchto úkonoch treba navyše počítať s tým, že chyba sa môže po čase vrátiť (záruka na takéto opravy je 3 mesiace). Pravda však je, že sa to môže stať aj o ďalší rok či dva a v tom čase už výrobok budete chcieť pre nízky výkon tak či tak vymeniť. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ak oprava stojí 10 či 20 % ceny nového zariadenia, je značne výhodná.

Pri 30 až 40 % stojí za zváženie vtedy, ak máte napätý rozpočet, a pri prekročení 50 % už sa vôbec nevyplatí. Vždy treba pritom vychádzať z aktuálnej hodnoty zariadenia, nie z jeho pôvodnej nákupnej ceny. Napríklad kvalitná myš, ktorú ste si kúpili pred pár rokmi za 50 eur, ešte zo svojej hodnoty príliš nestratila a jej oprava vlastnými silami alebo za 5 eur sa vyplatí. Naproti tomu notebook, ktorý ste pred 12 rokmi kúpili za vtedajších 100 000 korún, by určite nebolo dobré opravovať za 100 či 200 eur, pretože má dnes už takmer nulovú hodnotu.

Ročná produkcia elektronického odpadu

Kam s odpadom?

Či už svoje zariadenia po ich znefunkčnení dobrovoľne, alebo nedobrovoľne vyhodíte, niekam sa musia zákonite pobrať. Ich aktívne používanie je často, žiaľ, len malá časť ich životnej cesty. Neustále narastanie množstva elektroodpadu je vážny problém, ktorý nemožno ignorovať. Vytváranie štatistík, ktoré by pomohli vytvoriť obraz o celej situácii, je pritom veľmi často komplikovaná záležitosť. Kým napríklad v Európe sa za elektronický odpad počíta všetko, čo obsahuje batériu alebo napájací kábel, USA do svojich štatistík zahŕňa iba klasickú spotrebnú elektroniku, ako sú napríklad počítače a televízory.

Koncom minulého roka uverejnila iniciatíva StEP (Solving the E-Waste Problem - Riešenie problému s elektronickým odpadom) mapu, v ktorej prezentovala aktuálnu situáciu v jednotlivých častiach sveta, pričom dané rozdiely v definíciách zohľadnila. Štatistika a zároveň aj predpoveď budúceho vývoja sú založené na dátach zozbieraných Organizáciou Spojených národov a mnohými vládnymi, nevládnymi a vedeckými organizáciami, ktoré v rámci tejto iniciatívy spolupracujú. Podľa nazberaných dát ľudstvo v súčasnosti produkuje 49 miliónov ton elektronického odpadu ročne. To je pri 7-miliardovej populácii 7 kg na osobu. Iniciatíva odhaduje, že tieto čísla do roku 2017 stúpnu o 33 %, teda na 65 miliónov ton. Ide o vážny problém, ktorý treba určite riešiť. Cez časté vyhadzovanie na 99 % funkčnej elektroniky, ktorá sa nahradí identickou len preto, že výrobca preferuje nahradenie celého 100-eurového kompletu namiesto niekoľkocentovej súčiastky, však cesta určite nevedie.

V druhej časti nášho článku preberiem pálivú tému, ktorou je plánované zastarávanie, a zároveň sa pozrieme na zúbok štatistikám poruchovosti jednotlivých typov hardvéru. Sú na tom niektorí výrobcovia výrazne lepšie než druhí? To sa dozviete v augustovom PC REVUE.