Áno, súhlasím! Skryté zákutia EULA a TOS

Ak inštalujete na svoj počítač nejaký program alebo sa registrujete v nejakej službe, nemohli ste sa im vyhnúť. Či už ide o licenciu pre koncového používateľa, skrátene EULA (End-User-License-Agreement), alebo o podmienky používania služby, skrátene TOS (Terms of service), súhlasíte s nimi zakaždým, keď sa chcete v procese inštalácie alebo registrácie posunúť ďalej. Čo sa však v skutočnosti môže v týchto skoro nikdy nečítaných dokumentoch skrývať a prečo by ste im mali venovať pozornosť?

To, že dokumenty EULA alebo TOS číta len mizivé percento ľudí, zrejme nikoho neprekvapí. Často ide o niekoľko strán textu napísaného komplikovaným štýlom, ktorý unudí počas krátkej chvíle prakticky kohokoľvek, kto sa jeho zákutiami pokúsi prelúskať. Dokumenty tohto typu sú pritom také časté a také všadeprítomné, že väčšina používateľov si na ne vyvinula akúsi permanentnú slepotu a jediné, čo hľadajú, je zaškrtávajúce políčko, ktoré im rýchlo umožní pokračovať. Ako pekná ukážka toho, že na tlačidlo Áno, súhlasím klikne bez prečítania textu pravdepodobne viac ako 99 % ľudí, môže poslúžiť prípad z roku 2005, keď spoločnosť PC Pitstop, poskytujúca softvér na diagnostiku a údržbu počítačov, zakomponovala do EULA jedného svojho programu zaujímavú pasáž. Jej účel bol jednoduchý. Zistiť, ako často, ak vôbec, ľudia tieto dokumenty čítajú. Pasáž bola jasne oddelená a pod nadpisom Špeciálna odmena sa nachádzal tento text: „Pre čitateľov tejto sekcie je vyhradená špeciálna odmena, ktorá môže zahŕňať finančnú kompenzáciu určenú pre limitovaný počet používateľov. Kontaktujte, prosím, PC Pitstop na e-mailovej adrese odmena@pcpitstop.com." Ukázalo sa, že odmena pozostávala zo sumy 1000 dolárov, ktorá bola určená pre prvého človeka, ktorý sa o ňu prihlási. Stalo sa tak o štyri mesiace neskôr a po 3000 stiahnutiach programu.

Obdobne dopadol v roku 2010 aprílový žartík herného britského e-shopu GameStation, ktorý na bláznivý 1. apríl zakomponoval do svojej EULA pasáž o tom, že si pri nákupe automaticky nárokuje nesmrteľné duše zákazníkov. Táto EULA bola ukazovaná všetkým používateľom, ktorí v daný deň uskutočnili nákup, pričom táto časť obsahovala zaškrtávacie políčko v znení: „Pokiaľ si neželáte svoju nesmrteľnú dušu poskytnúť alebo neveríte, že nesmrteľnú dušu vlastníte (prípadne ste ju už poskytli inému objektu), zaškrtnite, prosím, toto políčko." Toho dňa získal GameStation 7500 duší. Občas sa dokonca stane, že EULA a TOS nečítajú poriadne ani ľudia, ktorí tieto dokumenty pripravujú. To sa stalo napríklad v roku 2007, keď spoločnosť Apple vydala internetový prehliadač Safari pre operačný systém Microsoft Windows. Safari bolo dovtedy dostupné len pre systém OS X a dokument EULA bolo treba upraviť. Právnici však pri úprave celkom prehliadli pasáž o tom, že používateľ je oprávnený inštalovať prehliadač len na počítač Apple. Trvalo trištvrte roka, než si to niekto všimol (redaktor talianskeho webu www.setteb.it) a spoločnosť Apple na to upozornil. Dovtedy vlastne všetci používatelia systému Windows inštalovali tento prehliadač v rozpore s licenciou.

Náročný právny jazyk EULA a TOS je pre používateľov vážny problém

Odhliadnuc od týchto zábavných historiek je EULA aj TOS vážna záležitosť, ktorá predstavuje kontrakt medzi vlastníkom licencie a používateľom. Jeho odsúhlasením sa používateľ softvéru alebo internetovej služby zaväzuje dodržiavať podmienky, ktoré vlastník licencie určil, a pokiaľ s nimi nesúhlasí, službu alebo produkt nesmie používať. Mnoho ľudí má mylnú predstavu o tom, že tento dokument je len bežné citovanie zákonov, pričom sú v ňom stanovené práva a povinnosti poskytovateľa a zároveň práva a povinnosti používateľa. V skutočnosti je však situácia celkom jednostranná a EULA a TOS nechránia používateľa, ale len poskytovateľa. Povedané jednoduchšou rečou, v týchto dokumentoch je uvedené to, čo všetko si proti vám môže poskytovateľ dovoliť a čo všetko si, naopak, vy dovoliť nesmiete. EULA môže napríklad pokojne obsahovať pasáž o tom, že všetkých dát, ktoré vytvoríte v rámci danej služby, sa automaticky vzdávate a nikdy ich od poskytovateľa nebudete vyžadovať späť. Keďže takáto dohoda nie je v rozpore so zákonom, jej odsúhlasením ju dobrovoľne potvrdzujete. To, že sa vám túto dohodu ani nechcelo kliknutím zobraziť, je totožné, ako keby ste podpísali zmluvu na papieri, ktorú ste sa neunúvali prečítať. EULA ani TOS nie sú určené na to, aby boli nejakým druhom záruky smerom pre vás. Práve naopak, poskytovateľ sa v nich zvyčajne záruk a zodpovednosti zrieka v čo najväčšej miere.

Prečo vlastne ľudia dokumenty EULA a TOS nečítajú?

Pre mnohých používateľov je EULA a TOS natoľko štandardná záležitosť, že im ani nenapadne, že by sa v nej mohlo ukrývať niečo zvláštne. Keď spoločnosť Google v roku 2008 po prvýkrát predstavila svoj internetový prehliadač Chrome, vyvolala množstvo pozitívnych reakcií. Prehliadač rýchlo naberal na popularite a mnoho používateľov si prácu s ním pochvaľovalo. Pár ľudí si však nelenilo prečítať TOS a zarazili sa pri pasáži, v ktorej sa používateľ zaväzoval, že spoločnosti Google dáva „trvalú, neodvolateľnú, celosvetovú, bezplatnú a nevýhradnú licenciu na reprodukovanie, prispôsobovanie, upravovanie, prekladanie, publikovanie, verejnú prezentáciu a šíreneu všetkých dát, ktoré pomocou prehliadača odošle, zverejní alebo zobrazí". V okamihu, ako sa čitateľom TOS vrátilo zdvihnuté obočie z temena hlavy do obvyklej pozície, začali šíriť túto informáciu na diskusných fórach, blogoch a v technických článkoch. Google na kritiku veľmi rýchlo zareagoval a priznal si chybu. Nezrovnalosť podľa jeho vyjadrení vznikla tak, že pre jednoduchosť sa snaží používať v TOS všetkých svojich produktov rovnaké termíny a odseky a občas sa stane, že niekam prekĺzne aj taký, ktorý sa na daný produkt, v tomto prípade prehliadač, nevzťahuje. Za krátky čas Google túto problematickú pasáž nahradil vetou: „Na všetok obsah, ktorý pomocou prehliadača odošlete, si ponechávate všetky autorské alebo iné práva, ktoré aktuálne vlastníte." Prípady ako tento však vyvolávajú jasnú otázku. Ak sú informácie v týchto dokumentoch pre používateľov často veľmi dôležité, prečo ich takmer všetci tak tvrdohlavo preskakujeme?

Najočividnejší a celkom prirodzený dôvod nečítania TOS a EULA je ich dĺžka. Napríklad práve spomenutá TOS Google Chrome pozostáva z viac ako 6000 slov, presnejšie viac ako 40 000 znakov vrátane medzier, čo je približne 22 strán normovaného textu. Vzhľadom na zložitosť jednotlivých vetných konštrukcií a používanie právnych výrazov, ktoré sa v bežnej reči často nevyskytujú, vyžaduje čítanie takéhoto textu pomalé tempo a vysokú mieru pozornosti. TOS služieb Googlu pritom ešte patria k tým kratším a z hľadiska jazyka menej komplikovaným dokumentom. Napríklad EULA internetovej platobnej služby PayPal, ktorú treba odsúhlasiť pri registrácii, obsahuje 163 000 znakov, teda 90 normostrán hutného právneho textu. Pri zaškrtávaní políčka: „Áno, čítal som a súhlasím," pritom nepotvrdzujete len EULA, ale aj dokument s názvom Podmienky ochrany súkromia, ktorý pozostáva z ďalších 51 strán. Inak povedané, prečítanie týchto dokumentov je totožné s prečítaním Hamleta a zároveň Rómea a Júlie od Williama Shakespeara. To naozaj niekto čaká, že takýto stoh textu si zákazník/používateľ pred registráciou preštuduje? Je skutočne chyba v tom, že používatelia sú leniví? Ak totiž prevádzkovateľ, respektíve jeho právne oddelenie, nedokáže zhotoviť text s podmienkami v dĺžke, ktorá je v procese registrácie zvládnuteľná (napríklad jedna až dve strany textu, prečítateľného do piatich minút), možno je to skôr dôkaz o jeho absolútnej neschopnosti, a nie používateľskej benevolentnosti. Veď si len skúste predstaviť, že si prídete do banky zriadiť účet a po vyplnení vašich osobných údajov pred vás pracovník banky postaví 140-stranový text s tým, že si ho máte tu hneď teraz prečítať a dole podpísať, že s ním súhlasíte.

V rámci služby a programu na prehrávanie hudby Apple iTunes je prísne zakázané vyrábať jadrové, chemické alebo biologické zbrane

Jedna z častých chorôb týchto dokumentov je tá, že sú preplnené úplne zbytočnými pasážami. Nejde pritom len o to, že sa prevádzkovateľ bojí, aby mu nič neuniklo. Niektoré pasáže sú zbytočné natoľko, že to vyzerá, akoby boli pridané len preto, aby bol text čo najdlhší a žiadny používateľ sa ho nikdy neodhodlal prečítať. Text napríklad môže siahodlho ustanovovať podmienky, ktoré sú už zabezpečené zákonmi, alebo ošetrovať udalosti, ktoré z princípu danej služby alebo programu ani nemôžu nastať. Napríklad v podmienkach používania aplikácie Apple iTunes, ktorá je určená na organizáciu a prehrávanie hudby, dnes nájdeme pasáž, ktorá nás zaväzuje, že ju „nebudeme používať na akékoľvek účely, ktoré sú v rozpore so zákonom Spojených štátov amerických, a to vrátane vývoja, navrhovania a výroby jadrových, chemických alebo biologických zbraní". Aj vďaka takýmto pasážam má TOS pre Apple iTunes 120 000 znakov, takže pred použitím aplikácie ste povinní prečítať si približne 66-stranový právny dokument, plný zbytočností.

Je ľahké používateľov obviniť z toho, že sú leniví, hlúpi alebo ich dokument nezaujíma. Pravda však je, že ak chcú službu alebo program používať, musia s celou TOS alebo EULA súhlasiť. Nie je to tak, že by sme mali možnosť zaškrtávať políčka S týmto súhlasím a S týmto nesúhlasím. Vo výsledku je tak používateľ len pasívny divák, ktorý nemôže vznášať námietky a jeho jediné právo je odísť a už sa nevracať. Dokumenty EULA a TOS môžeme vo výsledku len prečítať a odsúhlasiť alebo neprečítať a odsúhlasiť. Nie je ťažké domyslieť si, že práve druhá možnosť bude preferovanejšia. Táto situácia je obzvlášť „zábavná" v prípade, že odsúhlasujete EULA plateného programu. Za program ste totiž už zaplatili, a keďže EULA sa zobrazuje až pri jeho inštalácii, môžete buď len súhlasiť, alebo program vyhodiť do koša spoločne s peniazmi investovanými doň. Naozaj sa nemožno čudovať, že používatelia vo výsledku tieto dokumenty celkom ignorujú. Problém je v tom, že nejde len o problematiku „Súhlas a používaj" alebo „Nesúhlas a nepoužívaj". Ak totiž používateľ odsúhlasí dokument bez jediného nazretia, môže odsúhlasiť aj pasáže, ktoré by tam neočakával ani vo svojom najdivokejšom sne.

Čo sa skrýva v detailoch

Jedna z vecí, ktorá sa od EULA a TOS prirodzene očakáva, je ochrana tvorcu programu či vlastníka služby v prípade žaloby. Takmer všetci predpokladáme, že v dokumentoch budú pasáže o tom, že spoločnosť napríklad nemôže za to, že ste si sami svoje dáta omylom zmazali a teraz nemáte žiadnu ich zálohu, aj keď sú pre vás životne dôležité. Mnoho ľudí však prekvapí to, že spoločnosti sa pokúšajú v dokumentoch zbaviť zodpovednosti aj za to, za čo v základe môžu. V nejednej EULA či TOS nájdete odseky, v ktorých sa poskytovateľ zrieka akejkoľvek zodpovednosti za svoj produkt, a to dokonca aj tej, že produkt bude vykonávať to, čo vám pred kúpou tvrdil. Stlčením tlačidla: „Áno, súhlasím!" tak môžete odobrovať to, že čokoľvek, čo v minulosti výrobca o programe tvrdil, sa nemusí zhodovať s realitou a vy súhlasíte s tým, že to ani neočakávate a nebudete sa na to nikdy sťažovať. TOS takisto môže obsahovať pasáže o tom, že akákoľvek škoda, ktorú vám program priamo alebo nepriamo spôsobí, padá len na vašu hlavu, a keďže ste boli oboznámení s faktom, že program môže robiť prakticky čokoľvek, súhlasíte s tým, že spôsobená škoda nikdy nie je chybou výrobcu, a nebudete ho za ňu žalovať. Dokumenty sú takisto často veľmi detailné v tom smere, čo robiť nemôžete. Poskytovateľ vám môže napríklad priamo pod hrozbou pokuty zakazovať (odhliadnuc od toho, či má na to právo) priame porovnávanie programu s inými, meranie jeho výkonu a písanie negatívnych recenzií. Potvrdením dokumentu takisto môžete súhlasiť s tým, že produkt, za ktorý ste zaplatili, vlastne ani nevlastníte, ale máte ho len prenajatý a kedykoľvek vám ho poskytovateľ môže odobrať alebo znefunkčniť na základe vlastného uváženia. Skutočne nejde o žiadne preháňanie alebo humorné zveličenie, ale o pasáže, ktoré sa v reálnych TOS a EULA naozaj vyskytujú. Poďme sa pozrieť na konkrétne prípady.

Áno, súhlasím, že máte nárok na moje dáta a môžete ich kedykoľvek zmazať

Drvivá väčšina sociálnych sietí a obdobných webových služieb má vo svojich TOS zahrnutú pasáž, vďaka ktorej od vás poskytovateľ získa povolenie na manipuláciu s vašimi dátami. V prípade TOS Facebooku ide o časť: „Udeľujete nám nevýlučné, prenosné, bezplatné a celosvetovo platné povolenie použiť a poskytovať licenciu na čokoľvek z obsahu, ktorý zverejníte na lokalite Facebook alebo v súvislosti s ňou. Platnosť tejto licencie sa skončí odstránením daného obsahu alebo vášho účtu, pokiaľ ste tento obsah nezdieľali s inými osobami, ktoré ho neodstránili." Facebook a iné sociálne siete takúto licenciu, samozrejme, potrebujú, pretože inak by s vašimi dátami nemohli narábať v rámci siete a ukazovať ich napríklad vašim priateľom. Nie vždy však celý proces môže skončiť nevinne a je veľmi dôležité dávať pozor na to, či sa podmienky značne nerozširujú. Spoločnosti napríklad môžu vďaka zmienke v TOS tieto dáta ďalej poskytovať tretím stranám, ako sú napríklad reklamné spoločnosti. Facebook v TOS oznamuje, že s dátami prestane narábať v momente, keď ich zo svojho účtu zmažete. To však nemusí byť samozrejmé. Napríklad v TOS obrázkovej služby TwitPic sa uvádza, že vaše dáta budú pre poskytovateľa a pre tretie strany dostupné aj po tom, ako ich zmažete, a to až dovtedy, kým neuplynie „z komerčného hľadiska primeraná lehota." Ak teda poskytovateľ bude mať z vašich dát komerčný osoh, ponechá si ich a je mu jedno, že ste ich „zmazali".

Podmienky používania sa dajú akceptovať aj tým, že len otvoríte obálku s inštalačným médiom programu

Pri niektorých formuláciách TOS sa pritom môže stať, že udelíte poskytovateľovi právo vaše dáta verejne predávať. Ako dobrý príklad nám môže poslúžiť Instagram. Koncom decembra 2012 sa v TOS tejto známej sociálnej služby na zdieľanie fotografií objavila nová pasáž, ktorá stanovovala, že „súhlasíte, že komerčná alebo iná entita môže zaplatiť za to, že jej Instagram poskytne vaše používateľské meno či fotografie (vrátane príslušných metadát) na účel plateného alebo sponzorovaného obsahu bez nároku na odmenu pre vás". V zrozumiteľnejšej reči si teda Instagram pýtal váš súhlas na predaj vašich fotografií, z ktorého vy sami neuvidíte ani cent. Myšlienka, že by niekto začal predávať fotografie miliónov používateľov s cieľom použiť ich v novinách, na webových stránkach či bilbordoch, len málokoho nechala chladným. Ľudia so smartfónmi totiž nefotia len svoje obedy a domáce zvieratá, ale občas sú na mieste dôležitej nehody, prírodného nešťastia či inej udalosti a ich fotografia môže obletieť svet. To, že za použitie fotografie v médiách by nemal dostať odmenu autor, ale sociálna sieť, do ktorej ju nahral, bola úplne absurdná. Táto zmena Instagramu doslova explodovala do tváre a v priebehu jedného dňa sa jej chytilo mnoho veľkých médií. O krátky čas vedúci predstavitelia vyrukovali s vyjadrením, že šlo len o nevhodne zvolenú formuláciu a používatelia si zmenu podmienok len zle vysvetlili. Spoluzakladateľ Instagramu Kevin Systrom sa v tejto súvislosti vyjadril, že „TOS bola aktualizovaná len na účel oznámenia, že radi experimentujeme s inovatívnymi reklamnými službami. Používatelia si však zmenu vysvetlili tak, že budeme predávať ich fotky bez kompenzácie. To však nie je pravda a za zmätenie sa ospravedlňujeme." Kontroverzná pasáž bola z TOS onedlho odstránená.

Mnoho ľudí prekvapí, že vaše dáta na sociálnych sieťach či iných službách môže poskytovateľ zmazať kedykoľvek bez vášho súhlasu a bez náhrady. Nemusí pritom ísť len o prípad, keď porušíte jeho pravidlá, ale aj o situáciu, že existuje len podozrenie, že ste ich porušili. Ak vám dáta zmiznú a neskôr sa obvinenia ukážu ako neopodstatnené, vašim dátam to už nepomôže. Zaručená nie je ani sama služba a kedykoľvek sa môže zmeniť. V TOS služieb Googlu môžete nájsť napríklad pasáž: „Naše služby neustále meníme a zdokonaľujeme. Môžeme do nich pridať alebo z nich odstrániť niektoré funkcie a vlastnosti a taktiež môžeme pozastaviť či úplne prestať poskytovať celú službu. Spoločnosť Google vám môže kedykoľvek úplne prestať poskytovať služby, prípadne môže kedykoľvek pridať či vytvoriť nové obmedzenia vzťahujúce sa na ich používanie." V TOS služieb Microsoftu narazíte zas na toto: „Ak dôjde k zrušeniu alebo vypovedaniu vašich služieb, môžeme natrvalo odstrániť váš obsah z našich serverov a nemáme žiadnu povinnosť vrátiť vám tento obsah. Služby poskytujeme tak, ako sú, so všetkými chybami, a tak, ako sú dostupné. Nezaručujeme ani presnosť a aktuálnosť informácií dostupných v službách." Nikdy preto on-line služby nepoužívajte ako jediné úložisko dát. Vaše dáta z nich kedykoľvek môžu zmiznúť bez akýchkoľvek záruk a niekedy stačí, aby vaše fotky novonarodeného dieťaťa považoval nejaký automatický nástroj za detskú pornografiu.

Ak sa domnievate, že poskytovateľ si môže nárokovať prístup iba k dátam, ktoré ste u neho uložili, nie je to celkom pravda. V niektorých prípadoch si môže nárokovať aj dáta, ktoré máte uložené na svojom hardvéri a od poskytovateľa ste si ich „kúpili“. Pri nákupe akejkoľvek hudby, filmov či kníh v on-line službách si vždy v TOS overte, či dáta naozaj kupujete a budú vám patriť. Môže sa totiž stať, že dáta si podľa TOS zaplatením len prenajímate a poskytovateľ vám ich môže v budúcnosti odobrať. Nemáme teraz na mysli obsah, ktorý je streamovaný, teda dostupný len on-line, ale aj súbory, ktoré sú uložené na vašom zariadení v rámci programu alebo hardvéru poskytovateľa. Takýmito výpadmi je známa napríklad spoločnosť Amazon, ktorá vo svojej TOS jasne uvádza, že kúpený knižný obsah pre čítačku Kindle je „licencovaný, nie predaný.“ Ak si teda cez Amazon kúpite knižku do Kindle, môže sa stať, že vám zo zariadenia nečakane zmizne. Jeden zo známych prípadov tohto typu sa stal v roku 2010 v súvislosti s knižkami Farma zvierat a 1984 od Georgea Orwella. Tieto knihy, za ktoré zákazníci zaplatili a čítali ich na svojich zariadeniach, Amazon zmazal z dôvodu, že prišiel na to, že pôvodný poskytovateľ na ne nemal licenciu. Táto kompletná chyba z jeho strany sa neprevtelila len do ukončenia predaja, ale aj zmazania knižiek zo zariadení používateľov po celom svete (peniaze z nákupu im vrátil). Podobný prípad sa zopakoval aj o rok neskôr s knižkami s erotickým obsahom. Ak si teda dnes od Amazonu „kúpite“ knižku a začnete ju čítať, neznamená to, že ju na svojom zariadení budete mať aj zajtra. V týchto prípadoch boli zákazníkom aspoň vrátené peniaze, no ani to nie je pravidlo. V roku 2012 používateľka z Nórska jedného dňa zistila, že všetky knižky z jej zariadenia sú zmazané a jej účet zrušený. S touto záležitosťou kontaktovala Amazon, ktorý jej vysvetlil, že jej účet zmazal z dôvodu, že sa objavila súvislosť s iným účtom, ktorý bol v minulosti zmazaný pre porušenie podmienok používania. Keďže na základe ňou odsúhlasenej TOS ma Amazon právo na „zmazanie účtov a odstránenie obsahu,“ toto právo využil. Žena si však nebola vedomá používania iného účtu ani žiadneho prepojenia. Odjakživa totiž používala len jeden. Zažiadala teda o bližšie informácie a vysvetlenie celej záležitosti. Odpoveď Amazonu bola jednoduchá: „Poskytnutie bližších informácií nie je možné. Vašu žiadosť sme znova prehodnotili a na základe dostupných dát vám s poľutovaním oznamujeme, že váš účet nebude obnovený. Prosím, pochopte, že ukončenie služieb je permanentné.“ Vo výsledku tak Amazon zmazal účet a zakúpený obsah v čítačke bez toho, aby podal informáciu o tom, aké pravidlo žena porušila, na aký účtu bol účet ženy pripojený a akým spôsobom. Celá e-mailová komunikácia je zverejnená na adrese www.bekkelund.net/2012/10/22/outlawed-by-amazon-drm. Poskytovatelia služieb vám tak vďaka špecifickým TOS môžu kedykoľvek poskytovanú službu zastaviť, dáta vymazať (vrátané tých, za ktoré ste zaplatili) a nemusia sa ani obťažovať uviesť presný dôvod (aj keď ich podozrievate, že ide len o nedorozumenie).

Mnohé spoločnosti si dnes do svojich EULA dávajú pasáž, že sa vzdávate práva na hromadnú žalobu. V USA je tento postup v súlade so zákonom.

Áno, súhlasím, že váš program či službu nebudem testovať, kritizovať ani žalovať

Jedna z podlých podmienok, ktoré sa do EULA a TOS občas skryjú, je pokus o odobranie práva na slobodu slova. Niektoré spoločnosti v minulosti zašli tak ďaleko, že zakazovali publikáciu testov svojich produktov alebo ich verejné kritizovanie. To je, samozrejme, pre zákazníka veľmi nevýhodné, pretože to zabraňuje objektívnemu zhodnoteniu vlastností programu či služby v porovnaní s konkurenciou. V roku 2003 bola za takýto prístup pokutovaná antivírusová spoločnosť McAfee, ktorej EULA obsahovala pasáž: „Používateľ nesmie zverejňovať výsledky žiadneho testu výkonu bez nášho písomného súhlasu.“ Zverejnenie akejkoľvek plnohodnotnej recenzie produktu si tak vyžadovalo prvotné odobrenie výrobcu. Aj keď McAfee súdny spor prehral a pasáž musel zo svojej EULA odstrániť, neznamená to, že obdobné texty sa nevyskytovali alebo nevyskytujú v EULA programov iných spoločností. Napríklad v EULA databázového a analytického systému Microsoft SQL Server ste ešte v roku 2008 mohli nájsť odsek o výkonových testoch, ktorý stanovoval toto: „Je zakázané zverejňovanie výsledkov výkonových testov bez písomného súhlasu spoločnosti Microsoft s výnimkou testov Microsoft .NET Framework.“ V novších EULA pre verzie SQL Server 2012 a 2014 už táto časť chýba. Naproti tomu EULA pre virtualizačný softvér VMware od spoločnosti VMware Workstation pasáž tohto typu stále obsahuje. Podľa nej „môžete test publikovať až po tom, ako ste poskytli spoločnosti VMware v predstihu jeho výsledky a zároveň vám spoločnosť VMware schválila vašu metodiku a ostatné parametre štúdie“.

V minulom roku sa objavil alarmujúci prípad v súvislosti s EULA malého amerického e-shopu Kleargear.com, na ktorom si pred Vianocami roku 2010 objednala niekoľko produktov Američanka Jen Palmerová. Keď jej tovar ani po niekoľkých týždňoch nedorazil, rozhodla sa zavolať na zákaznícku podporu a aj napriek tomu, že to skúšala mnohokrát, ani raz sa jej na linke nepodarilo niekoho zastihnúť. Po 30 dňoch od nedoručenia tovaru jej platobný systém PayPal, ktorý využila na nákup, vrátil peniaze. Keďže však bola z obchodu veľmi frustrovaná, registrovala sa na stránke Ripoffreport.com, kde používatelia zverejňujú negatívne skúsenosti s nespoľahlivými alebo podvodnými firmami, a napísala tam na obchod negatívnu recenziu. V nej sa posťažovala na prakticky neexistujúci zákaznícky servis a nemožnosť dovolania sa živej osobe. Záležitosť tým uzavrela a pokúsila sa na ňu zabudnúť. Na jej neuveriteľné prekvapenie sa jej však po troch rokoch objavil v schránke e-mail, ktorý sa dožadoval toho, aby negatívnu recenziu ihneď odstránila, inak bude musieť zaplatiť pokutu v prepočte vo výške 2600 eur. Obchod Kleargear sa odvolával na svoju TOS, v ktorej je uvedené, že „pre zachovanie férovej spätnej väzby zo strany verejnosti sa akceptovaním TOS zákazník zaväzuje, že nebude vykonávať akékoľvek akcie, ktoré by mohli mať na obchod Kleargear.com negatívny dosah z hľadiska reputácie, produktov, služieb, manažmentu alebo zamestnancov. Pokiaľ zákazník túto dohodu poruší, bude mu poskytnutá 72-hodinová lehota na stiahnutie inkriminovaného obsahu. Ak osoba obsah neodstráni, bude jej udelená pokuta vo výške 3500 dolárov“. Jen Palmerová sa pokúsila v panike negatívnu recenziu stiahnuť, ale server Ripoffreport to nijako neumožňoval. Keďže si však pokutu nemohla dovoliť zaplatiť včas, e-shop ju nahlásil v registri dlžníkov, čo zabránilo jej rodine v získaní lízingu na auto o pár mesiacov neskôr. Príbeh má však našťastie dobrý koniec. V marci tohto roka federálny súd rozhodol v prospech Palmerovej, a hoci sa obchod po prehratom spore pokúšal brániť tým, že došlo k omylu a podmienky v EULA v skutočnosti platili pre jeho pobočku vo Francúzsku, súd jeho ospravedlnenie zmietol zo stola a 25. júna mu nariadil, aby Palmerovej zaplatil odškodné vo výške 306 000 dolárov.

Nie vždy sa však situácia vyvíja na spokojnosť zákazníkov. Na základe rozhodnutia amerického najvyššieho súdu, ktorý v roku 2011 povolil telekomunikačnej spoločnosti AT&T zahŕňať do podmienok svojich služieb vzdanie sa práva na hromadnú žalobu, používa dnes tento trik mnoho spoločností (napr. Microsoft, Sony, Valve atď.). Ide o tzv. Class action waiver, ktorý napríklad v rámci Xbox Live vyzerá takto: „Akékoľvek konania na účel vyriešenia sporov budú prebiehať výhradne na individuálnej úrovni. Vy ani Microsoft sa nebude snažiť o riešenie akéhokoľvek sporu v rámci hromadnej žaloby alebo v akomkoľvek inom konaní, v ktorom jedna zo strán koná v rámci skupiny.“

Väčšina používateľov potvrdzuje EULA a TOS ihneď a úplne automaticky

Áno, súhlasím, že budem vždy súhlasiť

Jedna z najalarmujúcejších a najprekvapivejších položiek mnohých súčasných EULA a TOS je oznámenie, že zmluva, ktorú ste sa súhlasom zaviazali dodržiavať, sa môže kedykoľvek upraviť bez vášho vedomia, pričom so zmenami automaticky súhlasíte. To je ekvivalent podpísania prázdneho papiera s tým, že súhlasíte so všetkým, čo na tento papier v budúcnosti niekto napíše. Ide o skutočný výsmech používateľa, pretože čítanie TOS či EULA dlhej niekoľko desiatok strán je prakticky takmer zbytočné, pretože už zajtra môže byť úplne prepísaná bez toho, aby sa niekto ráčil vás na to upozorniť. V minulosti ste takúto pasáž mohli nájsť na dnes už skrachovanom videoportáli Blockbuster.com, ktorého TOS je ešte dostupná na jeho stále funkčnej stránke. Nájdeme tu pasáž: „Blockbuster môže kedykoľvek a celkom bez upozornenia modifikovať podmienky používania služby vrátane podmienok ochrany súkromia. Potvrdením sa zaväzujete, že budete dokument s podmienkami pravidelne sledovať, a ak budete v používaní služieb pokračovať, znamená to, že so zmenami súhlasíte.“ Potvrdením TOS ste sa teda zaviazali, že budete 53-stranový dokument čítať každý deň, aby ste si boli vedomí každej zmeny, ktorú v nej bez upozornenia a označenia poskytovateľ vykonal. Obdobnú pasáž nájdeme aj v súčasnej TOS programu/služby Apple iTunes, kde sa dočítame, že „Apple si vyhradzuje právo kedykoľvek existujúce podmienky služby modifikovať alebo do nej zaradiť nové pravidlá. Takáto úprava bude platná okamžite a vaše pokračujúce používanie služby bude považované za jej akceptovanie“. Zaujímavé je, že v slovenskom preklade TOS sa v tejto pasáži nachádza text, ktorý hovorí, že o zmene budete vždy informovaní a účinnosť nadobudne až vtedy, keď ju odsúhlasíte. No ak ju neodsúhlasíte, spoločnosť Apple pre vás poskytovanie služby ukončí. Ide o pomerne nečakaný rozdiel, ktorý je spôsobený buď chybným prekladom, alebo skutočne odlišnými podmienkami pre Slovenskú republiku. Keby šlo len o zlý preklad, mnohé TOS majú tento prípad ošetrený podobne ako Facebook, ktorý priamo uvádza: „Táto dohoda bola vypracovaná v americkej angličtine. V prípade, že by niektorá preložená verzia bola v rozpore s anglickou verziou, platí anglická verzia.“

Vymáhateľnosť

TOS ani EULA nie sú nadradené zákonom. Môžu však obsahovať pasáže, ktoré významne zvýhodnia poskytovateľa a takisto výrazne ovplyvnia to, čo s programom a službou môžete robiť. Potenciálne z vás tak môžu urobiť ľahkú obeť nákladného súdneho procesu. Vymáhateľnosť týchto zmlúv závisí od mnohých faktorov, pričom pri súdoch už mnohé z nich boli uznané za platné, zatiaľ čo iné boli vyhlásené za neplatné. Žiadny súd sa však nezaoberal oprávnenosťou a validitou samotných EULA a TOS, a tak je každý proces posudzovaný samostatne. Myslite na to nabudúce, keď bezmyšlienkovite kliknete na Áno, súhlasím.